„Skutočné spomienky mi pripadali ako výplody fantázie, zatiaľ čo vymyslené predstavy boli presvedčivejšie ako reálny život. A tak som naozaj nebol schopný rozpoznať deliacu čiaru medzi dezilúziou a nostalgiou. To bolo konečné zistenie.“ Slová jedného z najslávnejších svetových spisovateľov, Kolumbijčana Gabriela Garciu Márqueza pochádzajú z roku 1992, keď sa tento symbol magického realizmu musel podrobiť operácii, pri ktorej mu lekári odstránili z pľúc zhubný rakovinový nádor. Koncom minulého týždňa sedemdesiatjedenročného nositeľa Nobelovej ceny hospitalizovali na klinike Fundación Santa Fé v kolumbijskej metropole Bogota. „Hospitalizácia však nemá súvislosť s jeho operačným zákrokom spred siedmich rokov. Pán Márquez sa podrobuje lekárskym testom, pretože sa u neho prejavovali príznaky všeobecnej vyčerpanosti,“ povedal včera pre SME riaditeľ nemocnice Dr. Julio Portocarrero. „Nerobme však ešte konečné uzávery. Buďme trpezliví a počkajme si na výsledky testov.“ Ani spisovateľova manželka Mercedes Barchaová neuviedla v rozhovore pre agentúru AP podrobnosti o výsledkoch začiatočných testov. Podľa nej nie je Gabo, ako Márqueza familiárne nazývajú, vážne chorý a do konca tohto týždňa by ho údajne mali z nemocnice prepustiť. Rodák z karibského mestečka Aracataca začínal svoju kariéru ako novinár - skúsenosť, ktorú si zobral aj do sveta svojich knižných príbehov. „Mnoho mojich románov a poviedkových kníh by však bez tejto skúsenosti vôbec nevzniklo,“ vyhlásil G. G. Márquez, ktorý spočiatku pôsobil ako dopisovateľ kolumbijských novín Cambio. V roku 1955 vyšiel autorov románový debut Opadané lístie, ktorý avizoval vstup výraznej osobnosti do literárneho sveta. Márquezov umelecký vrchol nastal roku 1967, keď vyšiel jeho román Sto rokov samoty, ktorý sa stal kultovým dielom 20. storočia. „Keby som nič iné nenapísal, tak v tej knihe je môj testament. Dúfam však, že ľudia si svoje osobné príbehy nájdu aj v mojich ďalších románoch.“ Životný príbeh Gabriela Garciu Márqueza sa však nenesie len v znamení umeleckých vrcholov. Sám sa nikdy netajil svojim blízkym priateľstvom k Fidelovi Castrovi a začiatkom tohto roka patril k prominentom (spolu s ďalším nositeľom Nobelovej ceny J. Saramagom) na oslavách 40. výročia kubánskej revolúcie. „Uznávajú ma kolumbijské marxistické povstalecké skupiny. Mojim priateľom je prezident Spojených štátov Bill Clinton, ale i konzervatívny kolumbijský prezident Andres Pastrana. To nie je znak politickej nevyzretosti, ale snaha o porozumenie,“ s obľubou hovorieva Márquez. Nech je, ako chce, len spisovateľ vie, že jeho vlastným svetom je tajuplné Macondo, kde sa lúštia pergameny o ľudskej pamäti odsúdenej na sto rokov samoty.
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
