V období priamej voľby prvého prezidenta Slovenskej republiky sme so zvýšenou nervozitou sledovali kroky súčasných predstaviteľov nášho štátu. Po púšti, ktorú za sebou nechal Mečiar s najbohatšou hierarchiou moci, nebolo možné očakávať priaznivý vývoj. Ale to, čo nás čaká, je ozaj najtvrdší účet za ľahkomyseľnosť občanov Slovenska pri jesenných voľbách 1994. Veď na jar tohože roku sme mali možnosť začať život normálnej občianskej spolupráce. Sme predsa v strednej Európe a videli sme prebúdzanie južných i severných susedov. A už vtedy začal besnieť postkomunistický nacionalizmus. Namiesto toho, aby pomáhal vlastným národom, začal terorizovať i vraždiť. Charakteristika situácie u nás: pokles užitočnej chlebotvornej zamestnanosti, rast kriminality i rast protispoločenských spojení aj vtedajších najvyšších orgánov so zločinom. Blahobyt moci na dlh čoraz viac stláčal životnú úroveň občanov ku dnu. Je vôbec mysliteľné, aby za Mečiara najbohatšia elita pri svojom odchode z postu žiadala odstupné? Prečo odborárski predáci mlčia?! Lenže i pri najvážnejšom zákroku chirurga treba myslieť na pacienta. A pacientov v najkritickejšom stave je čoraz viac. Mečiar sa v žiadnom prípade nemôže stať slamkou pre topiacich. Vladocár slovenský nech už definitívne patrí minulosti.
MILAN MACEK, Prakovce
