Tesne pred druhým kolom volieb prezidenta Slovenskej republiky som sa náhodou stal priamym aktérom krátkeho rozhovoru, ktorý nepríjemne vystihoval skutočný problém našej spoločnosti. Na nevinnú, ale veľmi aktuálnu otázku položenú panej v rokoch komu dá svoj hlas, som dostal odpoveď, že Vladimírovi Mečiarovi. Potiaľ by bolo všetko v poriadku. Každý má predsa právo na svoj názor, ktorý môže prejaviť vhodením hlasovacieho lístka. Zarazila ma však skutočná príčina jej postoja. Ako jediný dôvod svojej voľby uviedla, že nenávidí Maďarov. Žiaden Maďar jej nikdy nič neurobil a na základe zopár nesúvislých poznámok, ktoré utrúsila, predpokladám, že Maďara nevidela ani z bezprostrednej blízkosti. Napriek tomu opakovane zdôrazňovala, ako strašne nenávidí Maďarov. Absurdnosť jej xenofóbneho postoja však spočíva hlavne v tom, že bol vyrieknutý v súvislosti s voľbou prezidenta SR. Nutne sa natíska myšlienka, čo od toho očakáva. Teší sa, že ešte niekto nenávidí Maďarov tak ako ona? Potrebuje prezidenta, ktorý bude jasne deklarovať xenofóbiu voči susediacej krajine? Očakáva, že ňou vybraný prezident im ukáže a bude naďalej rozvíjať prvotnú potrebu z jej vlastného hodnotového rebríčka potrieb - nenávisť? Desivých na tom všetkom je hneď niekoľko vecí. Za zamyslenie stojí skutočnosť, že pani, ktorá dávno prekročila päťdesiatku, pri plnom vedomí skloňuje slovo nenávisť. V jej veku, by sa dala skôr očakávať životná rovnováha a vyrovnanosť, ktorou by nabádala svoje okolie na pozitívne ľudské hodnoty života. Nemenej podivuhodné je, kam až dospela polarizácia spoločnosti, rozdelená na tých, čo sú s nami, a na tých ostatných. Je hrozivé, že ľudia, ktorí nerozumejú ekonomickým ukazovateľom, hospodárskym opatreniam či iným zákonitostiam, nahrádzajú vlastnú nevedomosť nenávisťou. Nenávisťou, ktorá je taká silná, že dokáže poprieť kresťanské presvedčenie a zatlačiť do úzadia po celý život na bohoslužbách omieľané miluj blížneho svojho ako seba samého. Prečo sú ľudia ochotní podriadiť sa nízkym pudom a nechať sa ním viesť? Prečo sa nechajú citovo vydierať jediným človekom, ktorý stavia svoju politickú kariéru na verejnej sebaľútosti, hľadaním triedneho nepriateľa a množstvom avizovaných atentátov na svoju osobu? Ak sa obzrieme o sto rokov dozadu, naozaj nájdeme zo strany Maďarov nemálo krívd v našom vzájomnom súžití (nesmieme zabúdať na krivdy zo strany Slovákov, ktorí sa z vlastného presvedčenia stali Maďarmi). Je to však dostatočný dôvod na budovanie súčasnej nenávisti? Svetlá budúcnosť sa nedá stavať na výčitkách minulosti, pretože nestrávená minulosť nás nikdy nepustí dopredu a pestovaná falošná hrdosť sa poníži na úbohý plač nad čímsi, čo sa už nedá zmeniť. Musíme sa zaujímať o prítomnosť a budúcnosť, pretože žijeme v nej a môžeme ju reálne ovplyvňovať. Nesmieme rozdeľovať ľudí na národnosti, na prívržencov jednotlivých strán, ale spájať ich poctivosťou, spravodlivosťou a slobodou. Ak si človek sám seba ctí, nepotrebuje sa utiekať k pochybným argumentom a hľadať prapríčiny jeho osobnej neschopnsoti. Prosperita, to nie je len plná peňaženka, luxus a hýrenie. Prosperita je aj vzájomná tolerancia a ústretovosť. Je to priznanie si chýb, ale aj odpúšťanie. Bez týchto predpokladov sa nedá budovať výkonné hospodárstvo a s ním spätá očakávaná lepšia životná úroveň. Sme v zajatí vlastného myslenia a jedine od neho závisí celá naša budúca existencia.

OSKÁR CVENGROSCH, Prešov