Strmhlavé bombardovanie Japoncov pôsobilo ako šumiace šampanské za slnečného rána. Prebodnúť Prusa bajonetom bolo roztomilé a jatky vo Vietname prebúdzali takmer sexuálne vzrušenie. Zdá sa, že vojna vôbec nie je taká zlá. „Myslím si, že väčšina mužov, ktorí išli do vojny, musí poctivo priznať, že v nich prebúdzala niečo, čo sa im mohlo páčiť,“ uviedol bývalý americký námorník William Broyles, jeden zo stovky vojakov, ktorí zažili vojnu, v novej knihe historičky Joanny Bourkeovej o modernej vojne. Publikácia Dôverné dejiny zabíjania ukazuje, ako vojaci prežívajú vojnové jatky, ako ich spoločnosť organizuje a ako zapadajú do kultúry 20. storočia. Autorka skúma obe svetové vojny aj vojnu vo Vietname, listuje v pamätiach, listoch, zápisníkoch a životopisoch stoviek vojakov z Británie, USA a Austrálie a zisťuje, že motiváciou v boji nie je len vedomie povinnosti a strach, ale že muži môžu zakúsiť i radosť a sexuálne vzrušenie zo zabíjania. Objektom jej pozorovania sú väčšinou normálni muži, skôr regrúti a dobrovoľníci ako profesionáli. Opisuje, aký vzrušujúci bol zápach plynu, ochromujúca špina európskych zákopov a brutalita pod ázijskými palmami. „Hnusná, a predsa veselá nepopísateľná zábava“ bola vojna pre novozélandského ženistu, zatiaľ čo iný vojak pociťoval pri prebodnutí Turka bajonetom „divoké vzrušenie“. Henry de Man si myslel, že je povznesený nad mäsiarinu prvej svetovej vojny, kým „nevidel lietať vzduchom časti tiel a nepočul príšerný rev zranených a utekajúcich“. „Pomyslel som si, že je to jeden z najšťastnejších okamihov môjho života,“ vyhlásil. O pol storočia neskôr rovnaká extáza postihla bojujúcich vo Vietname. „Páčilo sa mi strieľanie a zabíjanie,“ spomína jeden americký námorník. Podľa Bourkeovej po vojne tieto rozjarené pocity vždy zmiznú. „Menia sa na tabu, akoby sa za nimi zaťahovala opona.“ „Vojnu má rád len málokto, avšak keď sa ľudia v takej situácii ocitnú, hľadajú spôsob, ako si ju užiť, taká je sila ľudskej predstavivosti,“ povedala.
(ČTK)
