i. Vojenské výsledky vojny, ktorá bola vybojovaná až k víťazstvu čisto zo vzduchu s nulovými obeťami na strane víťaza, budú predmetom sporov stratégov (a zaručia chutné hody výrobcom zbraní) na dlhý čas. A potom je tu najväčší výsledok vojny - posun v medzinárodnom práve.
To, čo urobilo NATO svojím útokom proti Srbom pre porušovanie ľudských práv v Kosove, bolo v obvykle chápaných medziach medzinárodného práva jednoducho nelegálne. Článok 2 Charty OSN, podpísanej v roku 1945, je veľmi jasný: žiadny štát alebo skupina štátov sa nemôže uchýliť k použitiu sily proti inému suverénnemu štátu, s výnimkou sebaobrany, len so súhlasom OSN. Srbsko vraždilo moslimských Kosovčanov, ale neútočilo na svojich susedov. Dnes však rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN schválila mierovú silu, ktorú predstavujú prevažne tie isté štáty NATO, ktoré začali útok, aby táto mierová sila upevnila výsledky ich útoku. OSN fakticky vytvorila precedens, ktorý mení právo. Odteraz, aspoň teoreticky, bude legálne použiť silu proti krajine, ktorá zabíja svojich vlastných ľudí, aj keď to nebude predstavovať nijakú hrozbu pre jej susedov. Toto však nie je zlá zmena a nie je to ani radikálny odklon od úmyslov, s ktorými vznikol po druhej svetovej vojne systém OSN. Charta OSN z roku 1945, ktorá zaručuje absolútnu suverenitu pre každý štát a zákaz intervencie, vznikla s úmyslom minimalizovať nebezpečenstvo medzinárodnej vojny. V roku 1948 však tie isté krajiny podpísali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá zakladá všeobecne platné štandardy ľudských práv v každej krajine, a Konvenciu o genocíde, ktorá vlastne ŽIADA signatárov zasiahnuť do vnútorných vecí krajín, ktoré začali masakrovať svojich vlastných občanov. To sú navzájom si úplne protirečiace pravidlá. Ako môže krajina, ktorá má sľúbenú absolútnu suverenitu podľa Charty OSN, vzápätí čeliť intervencii na základe Konvencie o genocíde? V čase dlhej studenej vojny strach z jadrového požiaru udržiaval princíp suverenity v popredí a zohľadňovanie ľudských práv v úzadí, aj vtedy však bola linka ľudských práv v rámci medzinárodného práva uznaná v dohodách, ako je helsinská deklarácia (ktorá viedla k podkopaniu sovietskej kontroly nad východnou Európou).
Dnes, keď už nie je hrozba jadrovej vojny a demokratické krajiny uznávajúce rovnaké hodnoty tvoria v OSN väčšinu, sa dôraz ešte zvýšil. V skutočnosti sa zvyšoval už nejaký čas. Udalosti ako vytvorenie medzinárodných tribunálov pre Rwandu a pre bývalú Juhosláviu v polovici 90. rokov boli významnými ukazovateľmi nových smerov. Vlaňajšia zmluva, ktorá zakladá Medzinárodný trestný súd, vzápätí nasledovaná uväznením bývalého čílskeho prezidenta generála Augusta Pinocheta v Británii pre obvinenia z porušovania ľudských práv, bola zrelým plodom tohto trendu.
A útok NATO proti Srbsku bol v tejto súvislosti hotovou úrodou, ktorá spadla z neba. Tak sme teda došli - a čo teraz s našimi novými pravidlami? Ocitneme sa vo víre nekonečných vojen po celom svete na záchranu etnických menšín pred zvermi typu Slobodana Miloševiča? Ak áno, udržia nové technológie vzdušných útokov vypracované firmami Stealth či Cruise & Cluster cenu vynucovania na prijateľne nízkej úrovni pre tých, ktorí ho uskutočňujú? Akú vysokú cenu zaplatia demokratické štáty za obranu svojich hodnôt na iných miestach sveta - a možno im veriť, že zo svojich úvah vynechajú vlastné národné záujmy?
Nikto nevie. O takých päť rokov to však vedieť budeme.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
