m Na rozdiel od predchádzajúcej cesty ste tentoraz mali možnosť na vlastné oči vidieť situáciu priamo v Kosove. Ak by ste mali porovnať, aké boli vaše očakávania a aká je skutočnosť?

"Zničenie Kosova a obete etnických čistiek prekonali moje očakávania, ktoré som mal na základe rozprávania utečencov, s ktorými som sa stretol na kosovsko-macedónskych hraniciach pred dva a pol mesiacom. Aj napriek tomu, že som nespochybňoval ich výpovede, bol som jedným z tých, ktorí jednoducho nedokázali uveriť, že v Kosove sa mohli diať až také zverstvá. Mnohé miesta potenciálnych masových hrobov dodnes nie sú odhalené. Môžete však vidieť voľne z nich trčať ľudskú končatinu, o ktorej si najprv myslíte, že je to koreň alebo haluz. Je napríklad jedna banícka lokalita neďaleko mesta Kosovská Mitrica, kde sme ako novinári dostali informáciu, že v šachte je nahádzané množstvo ľudských tiel. Francúzski vojaci nás tam však nepustili, pretože miesto najprv musia skontrolovať, či tam nie sú míny."

m Prvé správy pilotov KFOR však hovorili, že Kosovo nie je až také zničené, ako sa očakávalo.

"Ale oni videli len hlavnú trasu medzi Skopje a Prištinou, ktorá naozaj nie je až taká zničená. Ja som odhadoval, že tie dediny boli zničené a vypálené tak na 30 až 40 percent. Ako však človek postupuje do vnútrozemia a odkláňa sa od hlavnej trasy, je to omnoho horšie. Napríklad dedina Mališevo - z ktorej utečencov som stretol na hraniciach počas prvej cesty - tam nevidíte jeden dom, ktorý by nebol vypálený."

m Sú míny skutočne takým veľkým problémom, ako sa hovorí?

"Podľa niektorých odborníkov je dnes Kosovo zamínované viac, ako bola kedysi Kambodža. Sami sme sa stretli s obeťami mín aj nástražných náloží. Boli sme svedkami pohrebu 27-ročného muža v dedinke Koračica. Pár hodín predtým išiel po poľnej ceste a videl, že tam je pohodená kožená bunda. Chcel ju zdvihnúť a v tom momente explodovala pripravená nálož. Jeho priateľ, ktorý kráčal 10 metrov za ním, všetko videl. Deň predtým sa tam stal iný prípad, keď dieťa videlo na zemi tabuľku čokolády. Keď sa po ňu zohlo, tiež explodovala nálož a dieťa zabila."

m Až donedávna sme mali informácie o situácii v Kosove len od utekajúcich etnických Albáncov. Teraz však popri jednotkách KFOR a oficiálnych vyšetrovateľoch zločinov prichádza do Kosova čoraz

viac novinárov.

"Áno, tým, že tam počas vojny neboli novinári ani nezávislí pozorovatelia, nikto nevedel potvrdiť hrozné svedectvá utečencov. S kolegami z Reflexu a z Lidových novín, s ktorými sme po Kosove najazdili asi 1500 kilometrov, sme videli odhadom asi 200 až 300 obetí. Toto číslo je veľmi nepresné. Mnohé mŕtvoly sa nachádzajú voľne v dedinách, na poliach či brehoch riek. Sú to hrozné pohľady: zmasakrované telá s odrezanými hlavami či končatinami, alebo sú to masové hroby, ktorých odkrytie však čaká až súdnych expertov z medzinárodného súdneho dvora v Haagu, ktorý zločiny v bývalej Juhoslávii vyšetruje. Tí mali doraziť do Kosova v stredu alebo vo štvrtok. Čo stojí za pozornosť, je skutočnosť, že všetky tie masové hroby a čistky, s ktorými sme sa stretli, sa stali po 24. marci, keď začalo bombardovanie. Nálety vyprovokovali Srbov k takejto zúrivej reakcii. To nechce byť obviňovanie NATO, ale jednoducho treba vziať na vedomie, že je tam takáto kauzalita."

m V Macedónsku a Albánsku čakajú státisíce utečencov na návrat domov. Sú míny skutočne hlavným dôvodom, ktorý im v tom bráni?

"Áno, ale ako sme sa presvedčili, oni sa chcú stoj čo stoj vrátiť. Spoliehajú sa na to, že míny zneškodnia sami, pretože každý muž do 60 rokov má nejakú skúsenosť z partizánskej vojny, každý muž starší ako 15 rokov bol v nejakej súvislosti zverbovaný a dostal inštrukcie od UCK. Hlavné komunikácie sú už dnes bezpečné, ale Kosovo, to je jedna malá dedinka za druhou. Miestni obyvatelia tvrdia, že oni už všetko prehľadali, ja sa aj tak obávam, že míny si ešte vyžiadajú množstvo obetí."

m Čo ich teda aj napriek tomuto nebezpečenstvu ťahá domov?

"Na nich je veľmi viditeľný vzťah k miestu, kde majú dom a svoju pôdu. Ja som si na nich všimol najmä ten ich vzťah k domovu, ktorý je mimoriadne silný. Na druhej strane si mnohí chcú ešte pred príchodom zimy opraviť svoje domy, ktoré majú v mnohých prípadoch vypálené najmä strechy."

m Dnes je už na území Kosova takmer 50-tisíc príslušníkov mierových zborov KFOR. Stretli ste však aj humanitárne organizácie privážajúce pomoc?

"Míny nateraz bránia aj humanitárnej pomoci, aby sa dostala najmä na odľahlé miesta, ktoré boli zároveň aj najviac zasiahnuté vojnou, lebo organizácie ako Lekári bez hraníc alebo UNHCR majú vlastné bezpečnostné predpisy. Tie im nedovolia posielať svojich ľudí do miest, ktoré nie sú oficiálne označené ako odmínované. Videli sme však, ako zhadzujú z lietadla veľké krabice s nápismi US AID (agentúra vlády USA - pozn. aut.). Presne ako u nás po vojne spomínajú pamätníci na dodávky UNRA. Často však dopadajú na polia, ktoré by tiež mohli byť teoreticky zamínované."

m Dostali ste sa do kontaktu aj s Albáncami, ktorí prežili vojnu priamo v Kosove?

"Ľudia, ktorí žili v oblastiach vzdialených od hraníc a neboli schopní ujsť do zahraničia, sa skrývali väčšinou v lesoch, kde sa snažili prežiť. Ukázali nám podobné miesto, kde sa skrývalo 38 ľudí. Dodnes tam bolo možné vidieť roztrhané rodinné albumy a nedovarenú fazuľu. Títo ľudia boli odhalení na základe detského plaču. Srbi, ktorí tábor našli, pred očami žien a detí popravili štyroch mužov, ktorí sa tu skrývali. Podľa výpovedí tých, čo prežili, nedovolili ich mŕtvoly na začiatku ani pochovať."

m Hovorí sa, že teraz sa Srbi boja pomsty Albáncov.

"Stretol som sa s tým, že Albánci vypaľovali domy utekajúcich Srbov. Dokonca sa tak stalo pred očami francúzskych vojakov KFOR, ktorí sa bránili tým, že kým oni z tanku či transportéra zídu, tak sú páchatelia už dávno preč. Ale videli sme aj to, ako iní francúzski vojaci z cudzineckej légie zadržali osem takýchto páchateľov.

Albánci však vo všeobecnosti hovoria, že Srbi môžu v Kosove zostať, ale tí, čo majú krvavé ruky - to je ich výraz - musia byť potrestaní. Aj napriek tomu, že mnohí z nich počas čistiek mali na tvárach masky, Albánci údajne vedia, kto za zločinmi stojí. Tí, čo prežili, ich poznali napríklad podľa hlasu. Na jednej strane tu boli polovojenské oddiely zo Srbska, ktorým nehrozilo, že ich niekto spozná, a operovali bez masiek, ale na druhej napríklad aj miestni policajti a tí masky mali."

m Ako prežili vojnu srbské komunity v Kosove?

"Je rozdiel, ako vyzerajú mestá ako Peč či Kosovská Mitrovica a vidiek. V dedinách, kde žili obe komunity spoločne, sú často vypálené aj domy Srbov, ktorí utiekli a polovojenské skupiny sa domnievali, že sú to domy albánskych utečencov. Ale mestá, ako Kosovská Mitrovica, tak tam je vidieť veľmi zreteľne rozdiel. Trebárs v Mitrovici je srbská a albánska štvrť oddelená riekou. Na moste sú francúzski vojaci a v srbskej štvrti sú 7-8 poschodové paneláky, na ktorých sú len sklá na oknách prelepené lepiacimi páskami, aby prípadné črepiny neporanili ľudí. Nič však nie je zničené a vypálené. Dokonca tam fungujú pizzérie a kaviarničky. Iba obyvatelia sú vonku pred mostom a od rána do večera hliadkujú, či sa im niekto nepríde pomstiť. Oni sami tvrdia, že nepáchali nič zlé. Keď sme sa ich pýtali, kto zničil rodinné domy v štvrti na druhej strane rieky, tak nám povedali, že to boli bomby NATO. Pritom je zjavné, že tam nikdy žiadna bomba nepadla, ale že to niekto vypálil a dokonca zrovnal čiastočne buldozérom so zemou. Dá sa však predpokladať, že títo ľudia boli nanajvýš nemými svedkami zverstiev a jadro všetkých ukrutností majú na svedomí špeciálne polovojenské oddiely alebo oddiely polície."

m Aj napriek ubezpečeniam jednotiek KFOR i Albáncov však Srbi z Kosova predsa len utekajú?

"My sme videli posledný konvoj srbských civilistov, asi 50 áut a autobusov ktoré odchádzali pred týždňom z mesta Prizren - ležiacom na juhu, takmer na albánskej hranici - deň po tom, čo z mesta odišli poslední srbskí vojaci. Títo Srbi neverili, že ich ochránia nemecké oddiely KFOR pred predpokladanou pomstou Albáncov. Keď odchádzali, tak sa stávalo, že na nich Albánci pľuvali, že im hrozili, ale k žiadnemu osobnému napadnutiu nedošlo."

m Stretli ste sa aj s ruskými vojakmi dislokovanými v Kosove?

"Áno, boli na letisku neďaleko Prištiny a jednoducho tam dochádzalo k takému paradoxu, že sa rozšírili medzi novinármi správy, že nemajú zásoby benzínu, nafty, potravín ani vody, že im treba pomôcť a niečo priniesť. V tom čase boli úplne odrezaní od všetkého diania. Na hlavnej ceste hliadkovali francúzski vojaci, ktorí vyzerali, akoby tých Rusov mali chrániť. Rusi hrali šachy, a keď prišiel nejaký novinár s kamerou, pozerali sa mu do objektívu. Nemali vlastne žiadnu zodpovednosť - žiadny konkrétny sektor - boli tam de facto vlastne zbytoční."

m Vy sami ste jedným z aktérov novinárskej iniciatívy Človek v ohrození, ktorá momentálne organizuje pomoc pre obete kosovskej tragédie. Akú pomoc Kosovo v súčasnosti najviac potrebuje?

"Oni sami pociťujú ako prvoradú pomoc príchod odborníkov, ktorí by odstránili rozkladajúce sa mŕtvoly ľudí a zvierat a zamedzili vznik nákaz. Okrem toho je asi najvhodnejšia forma finančná zbierka. Ja by som teda navrhoval - a to sa aj v minulosti osvedčilo - konkrétnu pomoc niektorej z odľahlých oblastí, ktoré sú väčšinou mimo hlavného záujmu veľkých medzinárodných humanitárnych organizácií. Mám už osobne vytypované niektoré miesta, kde by sa dalo pomôcť: napríklad obnova konkrétnej budovy škôlky alebo školy v dedine Miševac, ktorú sme navštívili. Tu, ale aj pri obnove zničených domov, bude potrebný akýkoľvek stavebný materiál, ktorý však bude najlepšie kúpiť niekde na mieste. Okrem toho budú, samozrejme, potrebné a nutné aj dodávky potravín, hygienických potrieb a s príchodom zimy aj teplé šaty."

JURAJ KITTLER

Konto v Tatra banke:

26 62 52 00 20/1100

Názov účtu: Človek v ohrození