Trinásť rokov stará práca známeho anglického polyhistora a filozofa Paula Johnsona Dějiny křesťanství (vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury a Barrister & Principal, Praha 1999) vyvoláva ako obvykle úctu nielen pre autora tradičným fyzickým objemom, ale - a to najmä - pozoruhodnou analytickou hĺbkou prieniku do historického materiálu. Tento prienik je charakterizovaný dvoma základnými prístupmi: skepsou a kritickosťou. Ako symbolická predzvesť tohto spôsobu uchopenia témy sa na prebale knihy celkom nedvojznačne objavuje výrez z Caravaggiovho obrazu Neveriaci Tomáš. Navyše už v samom úvode akoby autor cítil potrebu zaštítiť sa pred prípadnou ortodoxnou kritikou: "Kresťanský historik, ktorý si vytyčuje istú mrežu, ktorá ho v ktoromkoľvek smere limituje, priznáva tým zároveň aj medze svojej viery," tvrdí Johnson, čím chce inými slovami povedať, že písať o dejinách kresťanstva skepticky a kriticky neznamená kopať viere hrob, ale naopak, upevňovať ju poznávaním pravdy. Na to, aby človek prijal Johnsonovu historickú interpretáciu pravdy o dejinách kresťanstva, je naozaj potrebná pevná a najmä nepredpojatá viera. Ak by totiž človek vnímal kresťanstvo iba v jeho historických ideologicko-politických alternáciách, po prečítaní Johnsonovej knihy by si musel položiť vážnu otázku o principiálnom zmysle existencie kresťanstva, ale aj - a čo je vážnejšie - o zmysle vlastnej viery. V Johnsonovom výklade je kresťanstvo predovšetkým mocensko-politická platforma, produkujúca intrigy, násilie a účelové lži, prispôsobené utilitárnym potrebám dobových vládcov, cirkevnú hierarchiu nevynímajúc. Vznik kresťanstva Johnson dokumentuje ako potrebu monoteistického kultu, ktorý ponúka Boha nielen ako záštitu pred hrozbami života, ale aj ako záruku blaženého života po smrti, v ktorom si pred Božou tvárou budeme všetci rovní a nebudú existovať rozdiely pozemského života. Johnson dokumentuje, ako sa táto prvotná sektárska idea mení na autoritatívny systém, ktorý si postupom času vytvoril svoje vlastné právo, vlastnú privilegovanú vrstvu a našiel vlastné spôsoby uplatnenia mocenských ambícií. Dokonca ani zásadný zlom v dejinách kresťanstva, reformáciu, nevyvolala podľa Johnsona vnútorne pociťovaná potreba cirkvi znovuobnoviť sa a tobôž nie nejaké ľudové hnutie, ale iba praktické potreby vodcov alebo vládnucich skupín. Takto sme svedkami tristného historického defilé, v ktorom sa mučeníci menia na inkvizítorov, otvorená idea degraduje na utilitárnu dogmu, rovnosť sa mení na spupný triumf hierarchie a vzťah k mocenskej mašinérii na servilitu a kolaboráciu. Výrečne to dokladajú postoje nemeckej cirkevnej hierarchie k fašizmu a Hitlerovi. (A to Johnson v tejto súvislosti nespomína klérus slovenského štátu ani úlohu socialistického združenia Pacem in terris v politike brutálneho štátneho ateizmu - s jeho neblahým dedičstvom zápasí postkomunistické Slovensko dodnes.) Toto všetko podľa Johnsona prispelo k tomu, že sme na konci druhého kresťanského tisícročia svedkami "náznakov súmraku kresťanstva", hektickej sekularizácie a rozpadu tradičných hodnotových systémov. A to aj napriek tomu, že najmä v druhej polovici tohto storočia sa kresťanská cirkev s očividnou kritickou sebareflexiou a s nesmiernym úsilím snaží o pozitívny zvrat (pozri pontifikát Jána Pavla II., angažovanosť poľského kléru pri páde komunizmu a podobne).
Johnsonovu knihu však nemožno chápať ako škodoradostný súhrn historických hriechov kresťanstva. Súčasne so skepsou a ostrým kriticizmom sa knihou vinie aj navonok nezvýrazňovaná, no ustavične prítomná reflexia mohutnej obrodzujúcej sily kresťanstva, prameniacej z potreby človeka humanizovať a harmonizovať svoj vlastný svet, "krotiť zviera, ktoré je v nás". V tomto zmysle je kresťanstvo nositeľom ustavične obnovovanej nádeje a civilizácie. A v tomto zmysle je autorovo konštatovanie, že "minulosť ľudstva s kresťanstvom je odstrašujúca, no vyhliadka bez neho je chmúrna", viac než výstižným vyjadrením reálnej úlohy kresťanstva v dejinách ľudstva.
IGOR OTČENÁŠ
(Autor je spisovateľ a publicista)
