Kto by nepoznal Marcelu Laiferovú - erotický symbol reálneho socializmu a dlhoročnú funkcionárku Slovkoncertu, a ako sme hovorili, populárnu interpretku? Iba ak niekto, kto v tých rokoch iba chodil do škôlky a má dnes menej než tridsať. Keby ste náhodou nevedeli: Marcela Laiferová na Slovensku spievať nemôže a podobne, ako to robili kedysi disidenti, pôsobí v cudzine. V rakúskej hitparáde je veľmi úspešná. To sa mohla slovenská verejnosť dozvedieť z rozhovoru v relácii Slovpop v Slovenskom rozhlase. Na Slovensku je Laiferová de facto diskriminovaná z bližšie neurčených dôvodov, ktoré sa pohybujú medzi politickým prenasledovaním a kultúrnym imperializmom Západu. Do súkromných rádií ju nepúšťajú vôbec, tam, ako hovorí Laiferová, majú prístup, žiaľ, výlučne "české kolegyne". Nie tak v Slovpope, ktorý vytrvalo drží vlajku slovenského národného popu. Na záver relácie môžu poslucháči odovzdávať svoje hlasy v hitparáde Slovpopu, v ktorej sa predstavuje súčasná slovenská populárna hudba. Refrén moderátorom zvlášť odporúčanej piesne znie: "Je krásne mi-lo-vať a vedieť od-pu-stiť." Nepáči sa vám? Asi preto, že ste ho nepočuli zhudobnený. Napísaná podoba je proti tomu úctyhodný výtvor ľudského ducha. Toto je prehliadka komerčných diel, ktoré na komerčnom trhu prepadli. Nemôžete ich počuť inde než v Slovenskom rozhlase. Marcele Laiferovej prekáža, že na Slovensku je populárna hudba spolitizovaná ako nikde na svete.
Po nociach sa ozývajú v kontaktných reláciách poslucháči a vtedy Slovenský rozhlas už načisto patrí nostalgickým tónom. Napríklad typická poslucháčka Nočnej galaxie sa trpko sťažuje na nekultúrnu dobu, v ktorej žijeme, a spomína na niekdajšie besedy s básnikmi Koyšom, Plávkom, Válkom, ktoré ju naučili láske k poézii. Prečo dnes také nie sú? Potom sa čudujeme, že mládež na poéziu kašle. Ernest Weidler na to svojím rozhlasovým zamatom namieta čosi pozitívne o dnešnej mládeži. O niečo neskôr mu zavolal podobne mikrofonický, v mede zmáčaný zamat, ktorý mohol byť divákom povedomý z diskusných relácií STV. (Patril Jánovi Szelepcsényimu, ale to nie je podstatné.) Po abstraktnom úvode postavil na misku váh bombardovanie Juhoslávie, ktoré bolo niečím "celkom konkrétnym", a proti nemu ľudské práva, ktoré sú naopak pojmom "nejasným a hmlistým". Moderátor jemne polemizoval, telefonista o to ráznejšie. Po dlhej chvíli dospeli spolu k pravde, že veci sú "nesmierne zložité". Zamat číslo dva zostal v anonymite.
Rezkejšia nálada o noc neskôr v Nočných dialógoch. "Rezeš je Maďar!" vysvetľoval vzrušene hosť, sociálnodemokratický poslanec Krumpolec. To sa poslucháčom zjavne málilo. Niektorí od hnevu ledva artikulovali. Jeden chcel vedieť, prečo všetko zhrabol "židák Majský". Iný zúril na Krumpolcovho straníckeho protihráča Volfa: "Ten môže ísť tak do Prahy Havlovi cmúľať úd!" "No takto by sme predsa len asi nemali..." pohrozila mu redaktorka, keď sa vyrozprával. Presne podľa všeobecne vžitej zásady, že pluralita znamená nechať rozprávať kohokoľvek čokoľvek a nepovedať na to nič. "Cmúľanie" sa už asi nedalo celkom prepočuť. "Židák" áno. Ostatne, z ôsmich telefonátov do Nočných dialógov nebol ani jeden z Bratislavy a všetkým by iste Marcela Laiferová hovorila z duše, že kedysi tu bolo lepšie a krajšie. Konkrétne vždy, počnúc asi tak rokom 1938.
MARTA FRIŠOVÁ
(Autorka je publicistka)
