Fond OSN pre otázky populácie nám v tomto týždni oznámil, že sa kdesi na tejto zemeguli narodil človek, vďaka ktorému nás tu je v súčasnosti už šesť miliárd. Zatiaľ čo v súvislosti s novorodencami, ktorí majú uzrieť svetlo sveta v prvých sekundách roku 2000, sa chystajú veľkolepé show, tohto svetoobčana s rodným číslom 6 000 000 000 sme prijali s rozpakmi. A nielen preto, že jeho príchod oznámil počítač na základe štatistického odhadu, a teda bez mena a bez adresy. Prevláda pocit, že nás na Zemi začína byť priveľa. Akoby sa ani nenarodil človek, ale votrelec, s ktorým sa budeme deliť o ubúdajúce prírodné zdroje, o vodu a o potravu, o ktorom nevieme, odkiaľ kam sa rozhodne migrovať a aké rastlinné a živočíšne druhy preň vyhynú.
Kedysi na začiatku človek prijal úlohu zaľudniť svet, ale v biblickej správe nie je povedané, kedy táto úloha bude naplnená. Adama nikto nevaroval pred populačnou explóziou. Problémom človeka nikdy v minulosti nebolo, koľkých nás unesie planéta, ale akí máme byť. Termín preľudnenie je úplne nový, súdiac napríklad podľa toho, že ešte i dnes používame príslovie o tom, že dobrých ľudí sa veľa zmestí. Ak sa odrazu bojíme svojho množstva, zrejme za tým stoja pochybnosti o našej dobrote.
Z pohľadu na populačnú krivku je zrejmé, že si človek vytvoril prostredie, v ktorom sa mu darí. Pribúda nás i preto, lebo sa dožívame vyššieho veku. Naučili sme sa odolávať moru, živelným katastrofám a zrejme sa aj menej než naši predkovia vzájomne zabíjame. To, čo dnes považujeme za problém, je výsledkom civilizačného pokroku, ktorému sotva možno priradiť záporné znamienko (nemôžeme obnoviť mor ani sa preventívne redukovať kobercovými náletmi). Je to dokonca naopak: stojíme pred výzvou odstrániť krikľavý rozdiel medzi bohatou menšinou a chudobnou väčšinou ľudstva. S výsledkom, že nás tu opäť bude o čosi viac (prognóza na rok 2050 ráta s deviatimi miliardami).
Ak máme v tomto počte na Zemi žiť, zrejme budeme musieť - už možno nie my konkrétne, ale ľudstvo - žiť inak. Proti pesimistickému predpokladu, že kráčeme ku kolektívnej samovražde, stojí predpoklad opačný, že totiž až vo chvíli reálneho ohrozenia opustíme bludný kruh našich stereotypov a vykročíme nejakým rozumným smerom. Je nás zatiaľ šesť miliárd. Keď bude viac hláv, možno očakávať aj viac rozumu. Čosi však možno spraviť okamžite. Môžeme so sebou uzatvoriť zmluvu o zmluve budúcej, dohodnúť sa, že sa dohodneme.
IVAN HOFFMAN, Praha
(Autor je komentátorom ČRo 1)
