Ako písať recenziu na text, ktorý je sám Vecou, čo sa sama zdôvodňuje? Ako recenzovať pulsar? Aspoň nemusíme dumať nad tým, či je to próza, táto "Stratená Vec, Ktorá Nemá Meno". Čiže poriadna otázka rozhýbe Oceán slov a vy sa môžete pýtať, koľko chcete: Čo toto má byť? Pri normálnom slimačom čítaní priamo z vecí ste predsa aj vy činiteľmi v podobenstve a zároveň ho rozprávate podľa možností rozprávania; veď práve to! Udržať rozprávanie pri živote, to je Rukojemník (Ivan Štrpka: Rukojemník, vydalo vydavateľstvo L. C. A., Koloman Kertész Bagala, Levice 1999).
Možno je ten Dežo v Štrpkovom románe fikciou, ale len natoľko, ako je fikciou všetko, samozrejme, vrátane nás. Román Rukojemník je nie venovaný Dežovi, ako som už kdesi čítal, je tam napísané "Dežovi s pozdravom". Veru tak! Dovoľte, aby som vás upozornil na prvých 30 trochu hermetických strán, ku ktorým sa vrátite už zajtra, aby ste preverili všetky predložky a spojky a povrchy slov, ktoré vytvárajú zatiaľ iba rozvírenú morskú hladinu v tom mapovom štvorci, kde sa o chvíľu vynorí kus novej pevniny! (Spomeňte si na vyvretý ostrov Surtsey, rok 1963 pri Islande!) Autor vás pripravuje na pobyt, ukolísava vás ako lekár pred operáciou, učí abecedu, a to všetko v jednej oceánskej vlne, ktorá vás poriadne na začiatku oplákne alebo zmetie hneď. Je to však čistá obrana, prepáčte. Takže až na 31. strane sa udeje Dežova prezentácia: "Je to spevák, teda presnejšie povedané, občas spieva vlastné pesničky." A práve táto nevinná "prezentácia" je po prvej vlne viet fantastickým podnetom na spozornenie - už vám neunikne ani náznak trbletu v kóane, ktorý bude prehodený hoci "len aby reč nestála" alebo "namiesto mlčiaceho rádia", alebo "zamrmlaného" vo vnútornej priamej reči Niektorého z Rozprávačov. Dobré uši pre prosté slovenské kóany mal aj Dežo, ba aj ten Tretí, ktorého si stvorí medzi seba každá poriadna Dvojica.
Štrpkova "Stratená Vec, Ktorá Nemá Meno" a Dežova "Čierna Perla" a prípadne aj vaše meno tej Veci, to všetko ako problém odlieta, keďže išlo a ide o iný princíp komunikácie, o odclonený pohľad, o bázu všetkých živých rukojemníkov. A predsa, práve preto, z difúzneho svetla zažiari bod a reťazí sa od významu ku zmyslu. A Slovo žije práve v evanjeliu Nelipnutia na slove!
Druhá časť románu - Putovanie s Dežom - sa už odohráva na dohľad, nepotrebuje už toľko ráz striedať ďalekohľad a mikroskop, viac sa hýbe kamera, naozaj "pracuje", zvukári a osvetľovači robia všetko, čo sa dá, psychológovia, mágovia, logisti stoja za režisérom a Starí Pútnici (Kerouac, Joyce, Nossack, atď) usmerňujú džíp v meteliciach a v teplotných rozhraniach. A sem-tam sú vo filme-texte niektoré miesta perforované, takže vznikajú priezory do iných svetov. Mnohé nádherné vety udržiavajú rytmus tej divokej jazdy a mnohé slová chutia ako diamantový prach alebo ryba po pôste. A toto všetko sa začína a aj končí Dežovou otázkou "Kde to sme?" A Dežove texty - spovede, výpovede či listy sú celkom blankytné na inak bielych stránkach, to je hádam to najpodivuhodnejšie, čo sa dá dosiahnuť. Viem len toľko, že tento farebný efekt sa pripravuje na Oceáne už od rána, ale ak ten proces chcete rozlúštiť, musíte hľadieť do celého svetelného spektra a zároveň platiť, platiť, platiť očami, aby ste získali zrak pre hlbinu v slnečnej hodine. Žiaľ. Niektoré texty nie sú ničím iným ako kúskami vlastnej kože medzi tvrdými doskami obalu knihy.
V tretej časti "románu" - Všetci v jednom - priestor náhle zintímnie, ozvú sa ešte hlasy heteroným, hoci im slov ubúda, krokov k cieľu už nie je 13 - i keď to Dežo ešte tvrdí. Dežovo uzdravovanie má svoj vlastný nový rytmus a ten už prijíma aj autorská reč: poskakujúca lopta, ktorej tieň na stene sa toľko ráz mihol v texte, sa končí v našich rukách, na chvíľu znehybnie. Pre ňu je ešte pár možností, pre nás vlastne iba jedna. Vo verzii Ivana Štrpku znie takto: "Na chvejúcu sa bledú ľavačku si naťahujem rukavicu, ktorú strhol Dežo pri úteku na svitaní v Meste S z ruky toho, čomu hovoríme Prvý Džin. Je hladká, poddajná, príjemne priľnavá, absolútne čierna. Rýchlo nadobúda vernú farbu mojej pokožky. Má telesnú teplotu. Po krvi ani stopy. Uprostred dlane na nej zreteľne vystupuje známy hadovitý znak. Zľahka v nej zvieram všetkých päť prstov. Sedí mi. Drží ma. Padne mi ako uliata." Myslím, že aj v Archíve Armády zaznamenali vydanie Štrpkovej knihy ako "zvláštnu udalosť" a pripájajú sa s pozdravom Dežovi. Áno, sme všetci v jednom pozdrave. IVAN LAUČÍK
(Autor je básnik)
