je, či sa starému kontinentu podarí v dohľadnej dobe túto konšteláciu zmeniť.

Jednotnú menu euro postihol po úspešnom januárovom štarte dlhodobý útlm, ktorý môže v dohľadnej doby prinútiť štáty eurozóny rozmýšľať nad koherentnou rozpočtovou a hospodárskou politikou. Ak má na spoločnú menu vplyv unáhlený prejav nemeckého ministra financií alebo talianska nedbalosť v rozpočtových otázkach, potom jediným východiskom je tlak na zvýšenie disciplíny a pocitu spoločnej zodpovednosti v ekonomických otázkach.

Aké možnosti majú však občania Európy - o ktorých peniaze predovšetkým ide - ovplyvniť vývoj týmto smerom? EÚ funguje ešte stále skôr ako nadnárodný zväzok štátov namiesto očakávanej európskej občianskej spoločnosti. Európsky parlament síce v práve sa končiacej legislatívnej perióde prešiel vlastným "krstom ohňom", keď sa dokázal postaviť "na zadné" a odvolal neefektívnu a sčasti arogantnú bruselskú Európsku komisiu. Avšak celý proces poukázal na ešte stále málo efektívne európske povedomie: stal sa skôr kolíziou rozdielnych národných politických kultúr. Nonšalantná Francúzka madame Cresson, ktorá sa vôbec nerozpakovala vytvoriť za peniaze európskych poplatníkov výhodné pracovné miesto pre svojho zubára, v ňom "narazila" na dôslednú nemeckú, britskú a v neposlednom rade škandinávsku mentalitu.

Európsky parlament (EP) už od svojho vzniku pripomína skôr zhromaždenie stavov, v ktorom sa stretávajú poslanci jednotlivých regiónov, než demokratický parlament, obhajujúci záujmy modernej spoločnosti voči výkonnej moci. Pretrvávajúcou slabinou integračného procesu je, že sa musí vo veľkej miere spoliehať na ekonomické a inštitucionálne mechanizmy, keďže mu chýba základný predpoklad demokratického vývoja: vykryštalizovaná európska verejnosť, ktorá je naďalej viac utópiou ako realitou.

V 19. storočí, pri formovaní väčšiny súčasných európskych národných štátov, existovali pomerne malé jadrá vzdelanej európskej inteligencie, ktoré usmerňovali vývoj smerom k demokratizácii a formovaniu národov. Tieto čiastočne občianske a čiastočne proletársky avantgardné združenia mali dve veľké výhody, o ktoré sa súčasná Európa pri integrácii "národných verejností" nemôže oprieť: spoločnú jazykovú kultúru a z nej vyplývajúci pocit príslušnosti k národu. A tak pocit európskeho občianstva zostane zatiaľ obmedzený iba na úzku vrstvu, ktorá bude využívať voľnosť pohybu pri štúdiu, práci a voľbe trvalého bydliska.

Európske voľby doteraz slúžili vo väčšine prípadov najmä ako vnútropolitický test pre jednotlivé parlamentné strany členských štátov, čo správaniu voličov dodávalo charakter akejsi "nezáväznosti". Ak však má byť ich prvoradou úlohou skutočné posilnenie demokracie a myšlienky spoločnej Európy, existuje pre občana EÚ len jedna cesta: čo najväčšia volebná účasť, spojená s pocitom zodpovednosti za každý odovzdaný hlas.

Richard Menczer

(Autor je politológ, doktorand na Slobodnej univerzite Berlín)