Umelecký šéf Bienále Benátky Harald Szeeman zadal pre štyridsiaty ôsmy ročník tejto medzinárodnej prehliadky umenia (slávnostná vernisáž je 12. júna a výstava potrvá do 30. októbra, otvorená bude denne okrem utorka od 10.00 do 19.00 h, vstupné je 6000 lír) tému Aperto over all, teda Otvorenosť nadovšetko, ktorá nadväzuje na jeho myšlienky globalizácie sveta a umenia. Szeeman tvrdí, že dnešný umelec je už viac predmetom záujmu médií svojou angažovanosťou než samotným umením. Súčasťou rakúskeho pavilónu je napríklad kancelária, ktorá organizuje školské autobusy kosovským deťom, prototyp domu, ktorý má byť s pomocou sponzorov určený matkám s deťmi v Macedónsku. Pavilóny ďalších umeleckých mocností zasa obsadia medzinárodné hviezdy - budú sa v nich prezentovať maliar Gary Hume (Veľká Británia), Rosemarie Trockelová (Nemecko), slávni konceptualisti Komar a Melamid (Rusko) či videoinštalácie Pipilotti Ristovej (Švajčiarsko). Hlavný kurátor bienále Harald Szeeman dáva skôr prednosť mladým umelcom a chcel, aby tento ročník nebol prezentáciou slávnych národných umelcov z vyše šesťdesiatich krajín, ale naopak, aby návštevníci našli na bienále mladých autorov, ktorí sú zatiaľ na medzinárodnej scéne neznámi. V tomto duchu je koncipovaný práve tohtoročný Československý pavilón - bude patriť dvom projektom troch mladých autoriek. Oba projekty zo spoločného pavilónu vyhrali konkurzy v národných galériách: inštalácia videa a fotografií Zemzoo Veroniky Bromovej v pražskej a v Bratislave Slovak Art for Free čiže Slovenské umenie zadarmo kurátoriek Petry Hanákovej a Alexandry Kusej. Štyridsaťšesť známych slovenských umelcov navrhlo obrazy alebo iným slovom logá, ktoré bude profesionál tetovať priamo v pavilóne na telá návštevníkov podľa ich výberu. Spolu je to takmer 120 návrhov umelcov, ako sú Roman Ondák, Cyril Blažo, Laco Teren, Peter Rónai, Denisa Lehocká, Marko Blažo, Jana Želibská, Rudolf Fila, Daniel Fischer či Ilona Némethová.
Pred začiatkom bienále sa v európskej tlači diskutuje o tom, kde sa dnešné umenie nachádza. Ponúka sa odpoveď: na miestach, ktoré sa dnes nedajú prehliadnuť, teda v Benátkach a na výstave Documenta v nemeckom Kasseli. Súčasné umenie sa podľa zlomyseľného názoru autorov kultúrnych rubrík niektorých európskych denníkov teda nachádza niekde medzi slonovinovou vežou a smetiskom, to, čo sa nazýva umenie, je elitárske a populárne zároveň, exkluzívne aj banálne. Predovšetkým sa to však rozišlo s večnosťou a neprekračuje obzor dňa. S tým súvisí slabosť súčasného umenia pre médiá okamihu, video a počítačové simulácie, performance a chvíľkové inštalácie. "Bienále sa začalo podobať na pozvánku na Deň otvorených dverí v slonovinovej veži," napísal Le Monde. Ale práve to, že výtvarné diela dnes odolávajú večnosti, mladých umelcov láka: "Naše tetovanie má trvácnosť ľudského života a mizne spolu s telom. Nie je to muzeálne umenie," tvrdia kurátorky slovenskej účasti na bienále Petra Hanáková a Alexandra Kusá. Prečo je dnešným výtvarníkom všetko, čo má vydržať, podozrivé? Kedysi platilo, že filozofovať znamená učiť sa umieraniu a tvoriť umenie získať kus večnosti. "V roku 1913 vstúpil na scénu Marcel Duchamp so svojím Bicyklom a tým, že tieto predmety postavil na podstavec, vyhlásil ich za umenie. Umenie dostalo nové zákony. To, čo robia dnešní umelci, z nich v podstate stále vychádza," tvrdí Süddeutsche Zeitung. V jednej dôležitej veci súčasné práce Duchampov nápad prekonali: majú kratší život. Ako scéna k inscenácii, ktorá sa práve skončila, sa jej súčiastky po skončení umeleckého podujatia rozložia a ona prestane existovať. Prežije len vo fotodokumentácii, slovných interpretáciách a naznačovaní. ANDREA PUKOVÁ
