Voliči pätnástich členských štátov Európskej únie (EÚ) 13. júna rozhodnú o novom zložení Európskeho parlamentu (EP) na nasledujúce päťročné volebné obdobie. Voľby do parlamentného orgánu únie so sídlom v Štrasburgu, v ktorých sa rozhoduje o rozdelení 626 poslaneckých mandátov, sa však v porovnaní s voľbami do národných parlamentov vyznačujú množstvom paradoxov.
Každý člen EÚ má na základe Dohody o Európskej únii (známej ako Maastrichtská dohoda) pridelený presne určený počet mandátov na základe počtu obyvateľov. Napriek pôvodnému zámeru však princíp rozdelenia kresiel nie je ani zďaleka dokonalý: zatiaľ čo nemecký poslanec reprezentuje 800 000 občanov, jeho luxemburský kolega len 60 000. Uvedené disproporcie majú jednoduchú príčinu: ak by sa totiž uplatnil princíp rovnakého zastúpenia podľa vzoru najmenšieho člena (Luxemburska) v prípade veľkých štátov, muselo by napríklad Nemecko reprezentovať takmer 1900 poslancov a celkový počet mandátov by dosiahol astronomickú výšku viac ako 6000. Napriek tomu, že Rada ministrov dokázala presadiť "jednotný" princíp pomerného volebného systému aj v krajinách s tradičným národným väčšinovým systémom (Veľká Británia), resp. s hybridným pomerným systémom (Švédsko), sú voľby v každej členskej krajine niečím špecifické.
Aj napriek zmenám v Amsterdamskej zmluve, platnej od 1. 5. 1999, ktoré prispeli k nárastu kompetencií Európskeho parlamentu a tým aj k zvýšeniu reprezentatívnosti "európskej spoločnosti" (napríklad v otázke voľby prezidenta Európskej komisie, spolurozhodovania v otázkach vnútorného trhu, atď.), zostávajú európske voľby naďalej tzv. okrajovými voľbami. To dokazuje aj účasť voličstva, ktorá sa v Nemecku za posledných 20 rokov existencie parlamentu nevyšplhala nad 65 % (na porovnanie účasť na voľbách do národného parlamentu dosahuje 80-85 %). Európske voľby sa tak stávajú istou formou protestu voči vládnej politike a príležitosťou pre radikálne strany, keďže sa konajú v strede legislatívnej periódy, keď býva podpora vládnym stranám tradične najmenšia.
Európsky parlament sa snaží o zjednotenie systému priamej voľby už od roku 1982, keď zámer stroskotal na rozhodnutí Rady ministrov vinou Veľkej Británie, resp. ratifikácii v národných parlamentoch. Amsterdamská zmluva dáva EP možnosť novej iniciatívy vo volebnej legislatíve. Cieľ sa zdá jasný: pri nasledujúcich voľbách v roku 2004 sa má 10-20 % kresiel rozdeľovať podľa spoločnej európskej kandidátky, ktorá by v roku 2009 mala úplne nahradiť doterajšie národné kandidačné listiny. Otázkou však zostáva, či sa dovtedy EÚ transformuje na politickú úniu a dokáže vytvoriť niečo na spôsob jednotnej "európskej spoločnosti".
RICHARD MENCZER, Berlín
(Autor je stálym
spolupracovníkom SME)
