boli tri platne, ktoré si priniesla so sebou. Predávala kabelky a šaty, zarábala si ako čašníčka i modelka, novinársky prispievala do magazínu New Musical Express. V roku 1974 sa presťahovala do Paríža a stala sa tam členkou skupiny The Frenchies, o rok neskôr sa vrátila do Ohia a nastúpila do skupiny Jack Rabbit. O ďalší rok sa natrvalo usadila vo Veľkej Británii a založila kapelu Berk Brothers. Skupinu Pretenders, ktorej líderkou je dodnes, zostavila v roku 1978. Má dve dcéry - staršiu Natalie (16) zo vzťahu s Rayom Daviesom zo skupiny Kinks, mladšiu Yasmin (14) z bývalého manželstva s Jimom Kerrom, spevákom škótskej skupiny Simple Minds.

V decentnom sivom obleku pánskeho strihu a bez podávania rúk, ktorého striktný zákaz vydal manažment pre médiá, vítala minulý piatok v salóniku pražského hotela Radisson novinárov americká speváčka Chrissie Hyndeová. Interview poskytovala celý deň po koncerte svojej skupiny Pretenders, ktorá vystúpila v divadle Archa, a tesne pred obedňajšou prestávkou ju v dobrej nálade zastihol denník SME ako jediný zástupca slovenskej tlače.

m Americká speváčka v európskej skupine - vnímate to sama ako stret dvoch hudobných svetov?

"Skutočne je to tak. Moja skupina je britská popová formácia a ja som očividne Američanka. Na jednej miske váh sú moji spoluhráči, na druhej ja a uprostred je zmes našich hudobných cítení. Ale myslím si, že všetky európske skupiny sú zmesou rôznych vplyvov."

m Poznali ste pred príchodom do Veľkej Británie európsku hudbu? Pravdaže, okrem Beatles a Rolling Stones.

"Prišla som žiť do Londýna v roku 1973 a inváziu Beatles zo 60. rokov som mala dokonale vstrebanú. Ak mám však povedať pravdu, nie som si celkom istá, či som z hudobnej stránky cítila veľký rozdiel medzi európskymi a americkými interpretmi. Z rádia to nemožno dobre posúdiť, teraz je to oveľa výraznejšie. Vidno, ako sa správajú americkí speváci - všetci tí bodyguardi okolo nich, účesy, mejkapy - pripadá mi to ako veľká monarchia. V Európe, špeciálne vo Veľkej Británii, si napriek všetkému nepripadám ako v monarchii. Aspoň hudobníci ňou teda určite nechcú byť."

m Množstvo európskych kapiel sa chce presadiť v Amerike a považuje to za vrchol svojej kariéry. Čo vás lákalo na opačnej ceste a čo rozhodlo o jej úspechu?

"Jednoznačne hudba. Tá je stále najdôležitejšia, hoci o svojom osude nerozhoduje vždy len sama. Niektoré albumy nie sú a naveky nezostanú ničím iným iba nahrávkami. Dnes je totiž dôležité, aby nahrávky boli považované za piesne. Zoberte si nahrávky Cher - sú to disko piesne, výborne znejú v rádiách a ľuďom sa páčia. Prvoradé je, aby poslucháči vedeli hudbu precítiť. Skupiny to od nich musia samé chcieť a pomôcť im v tom. Napríklad skupina z Francúzska by pokojne mohla zostať doma, kým je to nevyhnutné. Žiť tam, koncertovať, nahrávať, vydávať albumy, prezentovať ich. Pretože promotion je dôležitejšia ako čokoľvek iné. Áno, existujú interpreti, ktorí nie sú ochotní takúto cestu podstúpiť a nevyhovuje im. Ďalší urobia všetko možné pre to, aby sa ich piesne za akúkoľvek cenu hrali v rádiách. Vždy to však závisí od veľkého množstva rozličných faktorov."

m Ako ste dávali dokopy najnovšiu zostavu Pretenders? Hľadali ste hudobníkov po kluboch ako svojich prvých spoluhráčov?

"Máte pravdu, originálnu zostavu sa mi tak podarilo nájsť. Na môjho terajšieho gitaristu Adama Seymoura ma takisto upozornili ľudia, ktorí ho počuli hrať v klube. Tvrdili, že sa podobá na gitaristu z pôvodnej skupiny. Bol vtedy v inej kapele a asi po dvoch rokoch som ho oslovila. Najviac ma teší, že so mnou opäť hrá Martin Chambers, čo je môj pôvodný bubeník."

m Čím ste sa snažili dosiahnuť moderný zvuk albumu a preniesť Pretenders do konca 90. rokov?

"Využívali sme súčasné technológie, loopy, počítačové podklady, ale myslím si, že tradičná stránka zostala zachovaná. Zvuk dvoch gitár, basgitary, bicích, trocha klávesov, rovnaká melodika, podobné intro skladieb. Stále ide o pesničky, na tom je naša hudba založená. A dúfam, že je nadčasová."

m Viaceré skupiny z čias vašej najväčšej slávy, napríklad Blondie, sa teraz musia pokúšať o comeback. Čím si vysvetľujete, že Pretenders sa môže vracať na scénu bez takýchto sloganov?

"Nikdy som netvrdila, že skupina sa rozpadla. Snažila som sa udržať ju pri živote, aj keď sme nenahrávali a nekoncertovali. Stále som písala nové piesne. Aj keď som mala problémy, aj keď sa mi narodili deti, neustále som mala kapelu v hlave. Pretenders asi nie je skupina, ktorá by musela pravidelne, povedzme každé dva roky vydávať nový album. Nepotrebujeme zakaždým hlásať: tak nás tu zase máte, vrátili sme sa vám. Berieme to ako príjemné spestrenie našich životov."

m Zažili ste však aj nepríjemné chvíle. Čo vám pri ich prekonávaní pomáhalo?

"Vždy som sa mohla vrátiť k rodine, k deťom, k civilnému životu. Bola to veľká dilema, keď sme náhle stratili dvoch našich spoluhráčov. Ale znova a znova som sa rozhodovala pre skupinu. Prináša mi veľké uspokojenie a zbožňujem ju."

m Čo vás uspokojovalo v súkromnom živote? Kde ste hľadali novú silu?

"V kultúre všeobecne, vo filmoch, v múzeách. V úplne obyčajných veciach, ktorými sa zaoberajú úplne obyčajní ľudia. Teraz som sa vydala za chlapíka, ktorý sa príliš nezaujíma o rockovú hudbu. A tak objavujem nové záujmy - chodíme spolu na prednášky o architektúre katedrál, o geometrii sakrálnych znakov, o islamskom umení."

m Váš súčasný manžel vraj pochádza z Kolumbie.

"Áno, hoci som tam nikdy nebola. Kolumbia podľa mňa predstavuje absolútny chaos, je to momentálne veľmi nebezpečné miesto. Ani manžel ma tam dokonca nechce zobrať. Nie je to teda tak, že by som viedla jeden život v Londýne a druhý v Kolumbii. Možno sa ku mne teraz dostalo viac latinskoamerickej hudby, ale väčšmi ju mám spätú so Španielskom. Južná Amerika zostáva pre nás otázkou budúcnosti."

m Predpokladáte úspech albumu Viva el amor! v krajinách hispánskeho sveta?

"Určite pre ne album nie je prístupnejší iba preto, že má španielsky názov. A v španielčine je na ňom iba jedna krátka pesnička Rabo de nube, ktorú som brala ako svoju malú zábavu. Takže rozhodne to nie je cesta, ako zvádzať Španielov. Je dokonca dosť možné, že sa budú cítiť trocha podvedení."

m Platňa sa mala spočiatku volať podľa záverečnej skladby Biker (Motorkár). Ste ním aj sama?

"Nenazvala by som sa tak, hoci niektoré črty na to určite mám. Motorkár je pre mňa skôr ideálom moderného vyhnanca zo spoločnosti. Nie však zločineckého vydedenca, ale akéhosi bojovníka za slobodu."

m Chvíľami sa predsa len zdá, že na život nazeráte pohľadom muža. Nešetríte svojráznymi vyjadreniami na adresu žien a ich práv. Ovplyvnil vás výraznejšie mužský svet?

"Žena je matkou populácie a musí byť odhodlaná vziať osud do vlastných rúk. Nemôže len sedieť a vyratúvať, čo všetko sa nedá a čo všetko jej muž nedovolí. Potom nech to, krucinál, nerobí, keď o tom sama nie je presvedčená. Nemôžeme nechať mužov, aby nám vraveli, čo robiť. Aby nás poúčali, ako vychovávať deti. Žena má robiť to, čo sama považuje za správne. A pritom pomáhať mužovi, aby sa vedel postarať o ňu a o deti. Ženy musia prijať veľkú mieru zodpovednosti. Vychovávať deti, dodávať im odvahu, vieru, morálku. Naučiť ich správne žiť. A keď deti nie sú disciplinované, kde sa stala chyba? Nedá sa vyhovárať na otcov, že tí pri tom neboli. Právo matky je ten najdôležitejší prístup. Možno som príliš tvrdá, ale žena nesmie plakať nad tým, čo sa jej nedarí."

m Rozlišujete kategórie ženskej a mužskej hudby? Alebo to neberiete až tak dôsledne?

"Záleží na tom, kto ju hrá a spieva. Mám rada tvorbu Otisa Reddinga aj Janis Joplinovej, ktorá ním bola ovplyvnená. Otisa môžeme označiť za mužský princíp a Janis za ženský. On hľadal v pesničkách blízku ženu, ona túžila byť milovaná mužom. Môj obľúbenec Jimi Hendrix predstavoval silný macho symbol - len si ho predstavte, ako hrá Foxy Lady - ale postavou bol útly až vyziabnutý. Plachá androgénna osoba s kučeravými vlasmi. Nevyhľadávam v hudbe macho ideály a nepáčia sa mi ani výrazne ženské modely. Sú to dva extrémy a ja mám rada veci niekde uprostred."

m Ako sa dokážete vyrovnať s technickými problémami počas koncertu? V Prahe vám "bojkotovala" gitara.

"Nemôžem si ju sama aj ladiť, niekto je za to predsa platený, keď mi praskne struna. Navyše, nie som príliš technicky zdatná."

m Pred každou z početných výmen gitár ste odhodili do publika brnkadlo. Koľko ich takto rozhádžete počas bežného koncertu?

"Neviem, ale určite dosť. Ako 24-ročná som veľmi chcela hrať v skupine a chodila som si obzerať gitary do obchodov, no nemala som žiadne peniaze. Prechádzala som sa tam aj 40 minút, a keď už na mňa predavač zazeral cez prsty, kúpila som zakaždým aspoň brnkadlo, aby som ho neurazila. Vždy som mala iba jedno. Keď som potom cvičila v mojej malej izbe a zazvonil telefón, niekam som ho položila, utekala k slúchadlu a rýchlo zakričala, že nikto nie je doma, nech ma neotravujú. Vrátila som sa ku gitare a nikdy som to brnkadlo nevedela nájsť. Panebože, to boli nervy! Teraz som šťastná, že niet dňa, aby som nedržala plnú hrsť brnkadiel. Nič nie je horšie, ako stratiť svoje brnkadlo. Preto už používam iba oranžové, lebo ich všade dobre vidieť. A vždy mám jedno pri sebe."

m Aj teraz?

"Pozrite sa, tu vo vrecku. Že ste to vy, tak vám ho darujem."