Situácia pred dnešnými prvými demokratickými indonézskymi parlamentnými voľbami po 44 rokoch totality sa dá prirovnať snáď iba k rozpadu socialistického bloku a prechodu sovietskych "satelitov" k demokracii. Indonézia so svojimi 202 miliónmi obyvateľov a viac ako 300 národnosťami je kolos, ktorý sa dnes začína hýbať smerom k demokracii. Parlamentné voľby sú však iba prvým krokom. Zmenu režimu umožnila obrovská hospodárska kríza v lete roku 1997, ktorá v politicky neslobodnej, ale ekonomicky prosperujúcej Indonézii odštartovala masové nepokoje. K nim sa pridali spory etnické a náboženské a nedobytný režim prezidenta Suharta sa musel zmieriť s rozlúčkou. Suharta vystriedal jeho stranícky spolupútnik Jusúf Habíbí, a ten politický systém uvoľnil.
Na rozdiel od suhartovských volieb, v ktorých mohli kandidovať len tri strany a Suhartova vládnuca strana Golkar získala vždy viac ako 60 percent hlasov, tentoraz sa volieb môžu zúčastniť všetky strany, ktoré majú dostatočné zastúpenie v provinciách. Rozhodujúcu úlohu však budú hrať len štyri: Golkar a tri strany, ktoré uzavreli dohodu o povolebnej koalícii a nominácii spoločného kandidáta na post prezidenta. Presné pravidlá fungovania koalície však dohodnuté nemajú, a tak delenie moci a prvé nezhody môžu byť časovanou rozbuškou, ktorú zneužijú v závetrí čakajúci súperi. Napríklad veľmi vplyvná armáda. Tá má naďalej priamo zabezpečené miesto v parlamente, i keď oproti bývalým 75 kreslám jej podľa nových zákonov bude teraz patriť "len" 38. I to však predstavuje v 500-člennom parlamente približne 13 percent. Armáda, ktorá bola doteraz oporou bývalej vlády, sa tak stane jednou z piatich najsilnejších politických skupín v krajine. Ak sme prirovnali zmenu v Indonézii k zániku socialistického bloku, treba ešte dodať, že Indonézia môže našich bývalých "bratov" a nás samotných napodobniť aj v iných momentoch. Závan demokracie totiž môže vyplaviť na povrch požiadavky jednotlivých národností a kmeňov. Mnohonárodnostná Indonézia stojí pred obrovským problémom, ako udržať pokope svoje impérium, ktoré sa rozkladá na viac ako 13-tisíc ostrovoch. Všetko sa môže začať Východným Timorom, ktorý by sa v augustovom referende mal rozhodnúť, či uprednostní samostatnosť alebo autonómiu. Tesne za ním stoja pripravení bojovať o svoju nezávislosť obyvatelia Acehu či Irian Jaya a mnohí ďalší. Aj preto sa už dnes ozývajú hlasy, že bude nevyhnutná zmena štátneho zriadenia a ako riešenie viacerí ponúkajú federáciu. MATÚŠ KOSTOLNÝ
