e sa z kosovského tieňa nedostalo, so všetkými kladmi i zápormi, ktoré to znamenalo. Bez ohľadu na to, či zaslúžene, Nemecku sa podarilo zapísať na účet svojej vlády EÚ začiatok aj nádejný koniec vzdušných útokov proti Juhoslávii. V prvý deň mimoriadneho summitu EÚ v Berlíne 24. marca začali padať prvé bomby, v prvý deň júnovej vrcholnej schôdzky v Kolíne doručil fínsky prezident Martti Ahtisaari z Belehradu Miloševičov súhlas s mierovým plánom. Kosovská kríza neobvykle zjednotila mnohohlasnú úniu. Stala sa urýchľovačom všetkých rozhodnutí. Kým sa EÚ na začiatku konfliktu v podstate nezmohla na nič iné ako na vyjadrenie podpory vojenským aktivitám NATO, v závere sa stala spoluaktérom mierovej iniciatívy a naznačila, že pri zotavovaní sa Balkánu z vojny chce hrať kľúčovú úlohu. Druhou stránkou kosovskej mince je nepísané pravidlo, ktoré sa ujalo v tomto výnimočnom čase - radšej zlý výsledok ako žiadny. A tak hoci EÚ v marci prijala nekonečne sa ťahajúcu Agendu 2000 či v uplynulých dňoch zamestnanecký pakt, obe si vzápätí vyslúžili hlasnú kritiku. Výsledky Agendy 2000 zanikli v množstve kompromisov a zamestnanecký pakt skritizovali nemeckí zamestnávatelia ako ďalšiu pekne znejúcu teóriu.
V tieni Kosova zostalo aj rozšírenie EÚ o krajiny strednej a východnej Európy. Dôvodom je, ako povedal pre denník SME prezident európskeho parlamentu Gil Robles, " opätovná výstavba balkánskeho regiónu". Aj keď to nikto nehovorí nahlas, rozširovanie o strednú a východnú Európu zatlačila do úzadia dodatočná angažovanosť EÚ v krajinách juhovýchodnej Európy - počnúc akýmsi Marshallovým plánom a končiac úvahami o väčšej politickej prepojenosti s týmto regiónom.
Nesporne pozitívnym výsledkom nemeckého predsedníctva je posun v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, čo sú najslabšie miesta únie. Na veľkú radosť Henryho Kissingera totiž dostala európska zahraničná a bezpečnostná politika konečne "tvár a hlas". Vymenovanie Javiera Solanu za akéhosi prvého ministra zahraničných vecí EÚ je konečne odpoveďou na okrídlenú vetu bývalého amerického ministra zahraničných vecí: "Rád by som zavolal Európu, ale nemám telefónne číslo..." Aj keď v tomto prípade vyzerajú predstavy o realizácii spoločnej zahraničnej politiky na papieri lepšie ako skutočné Solanove kompetencie, je to rozhodne krok správnym smerom. MIRIAM MRÍZOVÁ, Bonn
