Na tému globálnych rizík priniesla zaujímavý materiál minulotýždňová tlač. Rudi Dornbusch v článku SME Svet financií v postrubinovskej ére prináša pohľad, podľa ktorého nie sú hlavným rizikom globálneho vývoja v súčasnosti rozvojové trhy, ale práve USA, trpiace preceneným kapitálovým trhom, a Japonsko, zaťažené obrovským dlhom. Podľa Dornbuscha rozhodne nie je vylúčené, že si Japonsko, stojace pred možnosťou recesia verzus návrat "všadeprenikajúceho riadenia a kontroly", vyberie práve cestu znamenajúcu zbohom akýmkoľvek predstavám o otváraní sa či reštrukturalizácii. V prípade voľby druhej možnosti by stál zvyšok sveta pred otázkou, nakoľko dokáže obhájiť voľný trh. Táto pomerne pesimistická vízia zapadá do nie zriedka a rozhodne nie menej často sa ozývajúcich hlasov volajúcich po globálnej kontrole finančných trhov - našťastie však platí Dornbuschov záverečný argument - západné trhy disponujú, na rozdiel od štátu ako centra hospodárskych aktivít, dobrým menom. Stále príliš silný vplyv štátu na ekonomiku zostáva kľúčovým problémom slovenskej ekonomiky. Vládou prijaté opatrenia síce znamenajú - pokiaľ budú prijaté v parlamente - výrazný krok k nastoleniu finančnej disciplíny, stále však neriešia neprimerane veľký vplyv štátu v podnikovej a hlavne finančnej sfére. Slovensko je od trhovej ekonomiky rovnako vzdialené, ako bolo pred pol rokom.
Prijaté reštrikčné opatrenia síce vytvárajú priestor na udržanie fiškálneho deficitu v plánovanom pásme, sú však poznačené kompromismi presahujúcimi zdravú mieru. Nezmyselné zavedenie dovoznej prirážky je iba ďalším odsunom problémov do budúcnosti, zmeškanou šancou je rozplývanie sa do stratena navrhovaných znižovaní daňového zaťaženia. Ornamentom nad tým všetkým sú výroky predstaviteľov ľavice vyjadrujúce ľútosť, že reštrikčné opatrenia neboli prijaté skôr. Nie presvedčivo pôsobil obraz premiéra obhajujúceho navrhované úpravy pred poloprázdnym parlamentom.
Keď prejdeme od koloritu k faktom, zlou správou zostáva nedostatočná snaha vlády o reálne získanie priamych zahraničných investícií. Nafta skončí, zdá sa, pod Slovenským plynárenským priemyslom a natískajúca sa otázka - v čí prospech - zostáva nezodpovedaná. Prípadný predaj štátom držaných bánk sa zatiaľ iba črtá ako možnosť, pričom v tej najlepšej z nich si štát chce, ktohovie načo, udržať majoritné postavenie. Ak máte dojem, že mobilné telefonovanie alebo nebodaj mobilný prenos dát sú pridrahé, Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR má, naopak, dojem, že dvaja mobilní operátori sú na Slovensko tak akurát. Zdá sa, že s jediným reálnym vstupom zahraničných investícií v blízkej dobe počíta vláda v prípade Slovenských telekomunikácií. V tomto prípade však bude pravdepodobne vstup spojený so zárukou monopolného postavenia na niekoľko rokov dopredu. Úloha vyčísliť straty vyplývajúce pre slovenskú ekonomiku z udržania monopolu v telekomunikáciách ešte k tomu spojeného s brzdením v oblasti mobilných sietí je možno netriviálna, rozhodne by však nemala ležať mimo záujmu vlády. Telekomunikácie rozhodne nie sú prirodzený monopol a práve rozvoj telekomunikácií a informačných technológií bude jedným z tých faktorov, ktoré rozhodnú o tom, či slovenská ekonomika neskončí v úlohe medziskladu.
JURAJ KOVÁČIK
(Autor je analytikom P67 value, s.r.o.)
