Charlieho Browna jeho zlá múza Lucy, aby urobil prvý výkop futbalovej sezóny. Každý rok, keď sa jeho noha už-už ide dotknúť lopty, Lucy ju odstrčí a on spadne na chrbát, preklínajúc svoju naivitu. Ale každý rok ho Lucy sladkými rečami opäť presvedčí, sľubujúc, že tentoraz neporuší svoje slovo.
NATO je, pochopiteľne, Charlie Brown: s dobrými úmyslami, ale také úradnícke, bojazlivé a nerozhodné, aké len 19-členné spojenectvo môže byť. Miloševič je šikovný darebák, ktorý v minulosti NATO opakovane podviedol. Teraz je otázkou, či sa NATO z tejto minulosti dostatočne poučilo, alebo či sa nechá (s pár miliónmi Kosovčanov navyše) opäť "zblbnúť". Miloševič vždy hľadá mierovú dohodu, len čo stratí vojenskú prevahu na zemi. Možno je však NATO bystrejšie ako Charlie Brown. Naučilo sa aspoň toľko, že odmietlo zastaviť bombardovanie až do predloženia jasného dôkazu, že sa srbské sily sťahujú z Kosova. Zdá sa, že Rusko zostalo bokom bez prísľubu vytvoriť ním okupovanú zónu v Kosove, čo by bolo predohrou k jeho rozdeleniu. Dohoda je teda skutočnosťou, čo to môže znamenať?
Musí to znamenať predovšetkým, že utečenci vyhnaní z Kosova a odídenci v jeho vnútri, ktorí predstavujú najmenej tri štvrtiny predvojnovej populácie provincie, sa všetci vrátia domov - aj keď ich domy Srbi zväčša zničili. Aj za maximálnej srbskej ochoty nebude jednoduché previesť Kosovo cez prvú zimu a začať s obnovou zničenej ekonomiky. Čo bude znamenať, keď tento jednostranný útok NATO s cieľom zastaviť politiku genocídy vo vnútri suverénneho štátu, ktorý mal na svojom začiatku pochybnú oprávnenosť, retrospektívne potvrdí rezolúcia OSN? Čo bude znamenať pre Balkán, ak Miloševič v dôsledku toho všetkého padne? Na druhej strane, čo sa stane, ak začne Miloševič, podobne ako Saddám Husajn, žiť politický položivot meraný dekádami?
Na prvú otázku je jasná odpoveď. Ak bude iniciatíva NATO korunovaná úspechom, po prvý raz začne medzinárodne uznaná zásada ochrany ľudských práv rovnocenne konkurovať tradičnému medzinárodnému právnemu poriadku, ktorý predpokladá absolútnu suverenitu štátov. Potom si možno predstaviť ďalšie intervenčné akcie s cieľom predísť podobným hrôzam inde - a väčšina z nich bude zbytočná, pretože tí, ktorí by ich spáchali, budú vopred odstrašení. Budúcnosť NATO, o ktorej sa v poslednom čase pochybovalo, bude istejšia - bude to však v mnohom odlišná budúcnosť, v ktorej sa bude oveľa priamejšie spolupracovať s Rusmi ako s istými dohliadačmi nad právom a poriadkom v euroatlantickom svete. To okamžite povzbudí Moskvu a možno predíde nevítaným zmenám v zahraničnej politike bývalej superveľmoci. Čo sa týka Balkánu, všetko skutočne závisí od toho, čo sa stane s Miloševičom. Skončí so svojimi pobočníkmi pred haagskym tribunálom alebo aspoň v exile v Bielorusku, alebo na nejakom inom podobne nedráždivom mieste? Alebo budú ďalej viesť ešte paranoidnejšie Srbsko a plánovať pomstu? Nikto nevie a nejaký čas ani nebude vedieť, čo príde. Skutočne, nikto nevie ani to, či a kedy sa utečenci vrátia domov. A keď sa tak konečne stane, stále nebude jasná odpoveď na otázku: je možné vyhrať vojnu vo vzduchu? Okrídlení muži a ich stúpenci vo vojenskom priemysle, samozrejme, vyhlásia, že toto je dôkaz. Je však prinajmenšom rovnako významné, že Srbsko signalizovalo kapituláciu (či už úprimne, alebo nie) v deň, keď prezident Clinton konečne vyhovel svojim vojenským poradcom a pristúpil na diskusiu o pozemnej invázii v Kosove.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
