, ktorí schvaľujú to, ako konala vláda v tejto záležitosti. Obávam sa, že nepochopením občanov sa vláda a občania odcudzia. Vzťah medzi vládou a občanmi je už aj tak veľmi zaťažený tým, že vláda rieši takmer neriešiteľné hospodárske a sociálne problémy krajiny. Občan je netrpezlivý, chce vidieť jasné výsledky. Preto považujem za veľmi dôležité, aby verejnosť dostávala dostatok informácií, ktoré by občanov presvedčili, že kladný postoj vlády k vojenskému zásahu NATO v Juhoslávii má svoje opodstatnenie a nevyplýva zo snahy za každú cenu sa zapáčiť Severoatlantickej aliancii. Septembrové voľby nasvedčovali, že až 90 percent slovenských občanov schvaľuje, aby Slovensko vstúpilo do NATO. Takúto orientáciu mali zakotvenú vo svojich programových vyhláseniach všetky politické subjekty okrem SNS. Prišli letecké útoky NATO proti Juhoslávii a vyše 64 percent slovenských občanov je proti. Položme si teda otázku, čo znamená pre Slovensko vstup do NATO? Schovať ho pod bezpečný dáždnik, zaručiť stabilitu a prosperitu? Lenže, ak budeme členmi NATO, musíme aliancii aj niečo dať, obetovať, riskovať. Prirodzený zákon rovnováhy je neúprosný. Kto chce brať, musí aj dávať. Ďalšia príčina nesúhlasu občanov s leteckými útokmi NATO spočíva v tom, že to považujú za porušenie princípu zvrchovanosti štátu. Aj tu však platí neúprosný zákon práva a povinnosti. Právo štátu na zvrchovanosť je podmienené plnením si povinnosti štátu voči svojim občanom. Keď si štát neplní svoje povinnosti voči občanom, hrubo ich porušuje a zachádza tak ďaleko, že im masovo a systematicky berie domovy, dokonca oberá aj o to posledné - právo na život, stráca právo na svoju zvrchovanosť. Tak, ako je to vo veľkom na úrovni štátu, tak je to aj v malom na úrovni rodiny. Ibaže na úrovni rodiny je to každému jasné. Nikomu by nenapadlo spochybňovať legitímnosť takéhoto postupu. Keď rodičia týrajú svoje deti, vyššia inštancia im deti odoberie a rodičov postaví pred súd. Keď sa však tento istý model uplatňuje na úrovni štátu, vyvoláva to pochybnosti. Ľudstvo už jednu historickú skúsenosť má - koncentračné tábory pre Židov v hitlerovskom Nemecku. Západné mocnosti sa vtedy len prizerali, lebo ako demokrati za najvyšší princíp považovali princíp zvrchovanosti štátu a nechceli zasahovať do "vnútorných záležitostí" štátu. A nacistické Nemecko, posmelené tým, že mu nikto nekládol odpor v tom, čo páchalo doma, bez zábran začalo okupovať jednu európsku krajinu za druhou. Začalo sa to koncentračnými tábormi pre domácich antifašistov, teda opozíciu a pre domácich Židov a skončilo sa to miliónmi obetí na životoch na celom svete. Nie je nič tragickejšie, ako keď sa ľudia nedokážu poučiť z najstrašnejšej minulosti. Tí, ktorí sa teraz proti leteckým útokom aliancie na Juhosláviu oháňajú princípom zvrchovanosti, ignorujú tvrdú skutočnosť, že sa tam dejú etnické čistky a genocída, teda vyháňanie a vyvražďovanie etnickej skupiny. Nejde o to, že by Juhoslávia išla okupovať aj ďalšie krajiny, ale o to, že ak sa takýmto etnickým čistkám a genocíde nebude klásť razantný odpor, môže to vyvolať podobné etnické čistky a genocídu aj v iných krajinách. A to by bol koniec civilizácie.
JANA SEJÁKOVÁ,
Stupava
