"Bolo to utrpenie. Po prehre s Francúzkami a neskorej večeri, vari o jedenástej, som nemohla oka zažmúriť. Najskôr som si pustila wolkman s upokojujúcou hudbou, nič. Bývam na izbe s Andreou Slosiarovou, ktorá solidárne trpela so mnou, hoci nehrala ani minútu. Uspala ma až knižka o štvrtej ráno, keď už vychádzalo ranné slnko. Prehra ma ani tak netrápi ako hra. Nepamätám si, že by som sa v zápase dostala k streľbe iba štyri razy. Pritom som sa nabehala ako maratónec. Musela som si zobrať voltaren, tak ma boleli nohy a achilovky. Na ihrisku sme sa hľadali. Spoluhráčky v snahe urobiť nám na krídlach priestor hľadali spôsob tak dokonale, že sme si jedna druhej zavadzali. Akoby sme spolu hrali po prvý raz. Hotel je pekný, ale cítim nudu, doslova sa otravujem v stereotype. Raňajky, tréning, obed, trochu spánku, taktická porada, zápas. Len čítať ma nebaví, ponevierame sa po chodbách. Prejsť sa môžem tak na blízke letisko. Predstavte si, že bývate v Prahe päť minút od Ruzyne a chodíte hrávať trebárs do Mělníka. Cítite krásne mesto a povinnosti vám nedovolia také potrebné relaxačné prechádzky, keď si možno aj niečo pekné pozrieť. To mi prekáža, v porovnaní s prehrou s Francúzkami po mizernom výkone je to však banalita."
(pf)
