štart síce bez problémov zvládneme, lenže pristátie je najťažší oriešok. Z môjho kokpitu vidím iba slabo osvetlenú loď a viem, že to musím zvládnuť," dodáva s odhodlaným úsmevom. Poggy má dvadsaťdeväť rokov, pochádza z Georgie a na najväčšej americkej lietadlovej lodi USS Theodore Roosevelt plávajúcej v týchto dňoch v juhovýchodnej časti Jadranského mora slúži už od novembra minulého roka. Krátko po začatí leteckých náletov na Miloševičovu Juhosláviu patril medzi prvých, ktorí dostali povel na akciu. S Poggym sedíme v pohodlnej miestnosti Media Bord na palube "plávajúceho bojového mesta" s piatimi tisíckami ľudí. Poggy pristál so svojím strojom, stíhacím bombardérom F-18, iba pred polhodinou. Chcem vedieť, aké mal z tohto náletu pocity a čo videl. Lenže Poggy patrí nielen medzi bojovú špičku amerického námorného letectva U.S. Navy - veď lieta na najmodernejšom stroji - ale vie presne aj to, čo môže a čo nemôže novinárovi povedať. "No coment" - nekomentujem - odpovedá. Keď chcem vedieť prečo, dodáva: "Z taktických dôvodov. To, čo vidím počas akcie, podrobne popisujem veliteľovi počas bojového brífingu." Poggy vraví, že mu je občas smutno za manželkou a rodičmi, ale pochádza z rodiny s hrdou vojenskou tradíciou. "Som hrdý na svoj džob a chcem ho robiť čo najlepšie," dodáva. Mohutná lietadlová loď sa v tej chvíli zatrasie a Poggy poznamená: "To pristátie hore na palube mohlo byť aj lepšie."

MICHAL HAVRAN,

Z paluby lietadlovej lode USS Theodore Roosevelt v Jadranskom mori