O tom, že britská komediálna skupina Monty Pythonov Lietajúci cirkus, známa najmä z televíznych vystúpení v rovnomennom seriáli (1969 - 74), sa nezastaví pred ničím, nás presvedčil už jej prvý film Monty Python a sv. Grál (1974). Hneď po jeho dokončení sa rozhodli nakrútiť príbeh nedobrovoľného "Mesiáša" Briana Kohla, ktorý je vďaka sérii náhod a omylov považovaný za Spasiteľa. Že na to nemá takmer žiadne predpoklady, ak vynecháme dátum (24. 12. 0) a miesto narodenia (Betlehem) - nikoho nezaujíma, a tak sa ako tridsaťtriročný ocitne na kríži...
Podobne ako v príbehu o Artušovi a jeho rytieroch aj vo filme Život Briana (1979) tvorcovia z legendy vyberajú známe situácie a tie posúvajú ("vyliečený" malomocný) alebo prevracajú ("zázraky" Briana) - často niekoľkokrát. Film sa pritom nezaoberá životným osudom Krista, ale náboženským a nacionalistickým fanatizmom. Vysmieva sa davovej hystérii a radikálnym politickým ideológiám. Ľudový front Judeje vedie dlhé nikam nesmerujúce schôdze, hlasuje o absurdných a komických rezolúciách a zdĺhavo diskutuje namiesto skutočného boja proti Rimanom. Pritom viac ako samotných okupantov nenávidí "odpadlíkov" z Judejského ľudového frontu a z Ľudového frontu judejského ľudu. Samotný Kristus sa objaví len v jedinej scéne a aj tá tvorí len pozadie pre hádku a následnú bitku kvôli nosu, čo však nezabránilo niektorým kresťanským a židovským náboženským spolkom, aby film obvinili z rúhania a kacírstva.
Život Briana už nie je (len) voľným sledom epizód pripomínajúcich polhodinové bláznivé skeče z televízie plné cynického humoru, tak ako to je ešte v prípade filmu Monty Python a sv. Grál. Film pôsobí ako ucelený príbeh, ktorý sa na povrchu tvári ako vážny historický veľkofilm pripomínajúci americké technicolorové eposy. Na to autori využili najmä množstvo štatistov a opustené kulisy, ktoré v Tunise zostali po nakrúcaní filmu Ježiš Nazaretský Franca Zeffirelliho. Šestica Monty Pythonov si neodpustila absurdný cynický humor, drsné a často priam surové gagy, ktoré sa pohybujú nepredvídateľnými smermi a nasledujú po sebe v čoraz divokejšom tempe. Nechýbajú obrazové a zvukové narážky na iné filmy (Hviezdne vojny, James Bond), štylizované prehrávanie a pravdaže aj stvárnenie minimálne šiestich postáv jedným hercom. K vrcholom patrí scéna, kde herci hrajú ženy, ktoré sú zamaskované pomocou falošných fúzov ako muži, aby sa mohli zúčastniť ukameňovania hriešnika Matúša.
Záverečná pieseň Bright Side of Life, v ktorej sa spieva o tom, že sa treba na život pozerať vždy z tej lepšej strany, sa stala po premiére filmu obľúbenou skladbou na niektorých anglických štadiónoch, kde sa hrala pre "útechu" hosťujúcemu družstvu po prehratom zápase.
JOZEF OBUCH
(Autor je študentom filmovej vedy)