"Toto je film, ktorý budete chcieť ukázať svojim deťom," povedal Richard Farnsworth, hlavný predstaviteľ filmu The Straight Story Davida Lyncha - režiséra kultového Modrého zamatu, Divokosti v srdci a Lost Highway. Richard Farnsworth vie, o čom hovorí, ak neskrývane chváli posledné dielo Davida Lyncha, ktoré bolo hlavnou udalosťou posledného dňa festivalu v Cannes. Nepamätám si na takú vyrovnanú súťaž v histórii canneského festivalu - skvelých bolo oveľa viac filmov, ako môže porota na čele Davidom Cronenbergom udeliť cien. Päťdesiaty druhý ročník ukázal, že etablovaní režiséri sa čoraz menej spoliehajú na svoje osvedčené motívy. Tento trend potvrdil nielen posledný film Davida Lyncha, ale aj snímka kultového japonského režiséra Takeshiho Kitana. David Lynch posiela vo filme The Straight Story svojho sedemdesiatšesťročného hlavného predstaviteľa na ťažkú cestu. Odchádza naprieč Amerikou, ospravedlniť sa svojmu bratovi, s ktorým sa pred rokmi pohádal. Hlavný hrdina Alvin Straight je takmer slepý, ťažko chorý a sedemstokilometrovú cestu za svojím mŕtvicou postihnutým bratom musí zvládnuť na starom traktore, čo nie je schopný ísť rýchlejšie ako osem kilometrov za hodinu. Je to najpomalšie road movie všetkých čias. Táto téma vzdialene, ale predsa len súvisí s poslednými Lynchovými filmami, s jeho zlými snami z amerického vidieka. Nenápadne štylizovaná kamera Fredyho Francisa sa zasa postarala o to, aby sa aj drobné stretnutia na okraji cesty stali priestorom protichodných interpretácií, ktoré u Lyncha vždy nadobúdajú až démonickú povahu. Dívame sa na krehký dopravný prostriedok v žalostnom stave, ktorého náhle zrýchlenie diváka vyľaká asi tak, ako keď v časoch objavenia filmu ľudia utekali pred vlakom, čo im premietali bratia Lumiérovci. "Pýtajú sa ma, čo ma zaujalo na tomto námete. Pravdu povediac jeho humanizmus, ale najmä fakt, že ide o starého človeka, ktorý má odvahu a toľko síl podstúpiť strastiplnú cestu krajinou, aby sa ospravedlnil blízkemu."

Pre Cannes `99 bolo príznačné, že ani japonský komik a režisér Takeshi Kitano sa vo filme Kikujro nespoľahol na to, čo ukázal doteraz. Ako anjel strážny sprevádza filmová hviezda malého chlapca, ktorý chce navštíviť svoju vzdialenú matku. A tak ako v Lynchovom filme aj v tomto príbehu je cieľom cesta samotná. Dieťa, jeho sprievodca a ostatné postavy hrajú spôsobom, akým sa vo filmoch, ktoré rozprávajú príbehy, zvyčajne nehrá. Pozerajú sa do modrej oblohy, a tak bez účelu či zmyslu vznikajú uvoľnené slobodné filmové obrazy. Niektorí kritici v Cannes tvrdili, že túto snímku môžu akceptovať iba ako film pre deti. Pre Kitana to bol v podstate kompliment, presne toto chcel. Cannes posledných dní teda patrilo svetu najmladších a najstarších.

Jeden z najväčších kandidátov na Zlatú palmu, portugalský režisér Manoel de Oliviera sa ako deväťdesiatjedenročný predstavil svojím pravdepodobne posledným dielom The Letter (List). Príbeh madame de Laffayette zo 17. storočia o kňažnej de Cleves s ľahkosťou preniesol do našich čias. Chiara Mastroianniová si v ňom vyberá medzi váženým manželom a atraktívnou rockovou hviezdou. Prvý umrie na neopätovanú lásku, druhý o nej píše úspešné piesne a hrdinka naraz objaví čosi ako zodpovednosť. Čudovala by som sa, keby práve tento film porota neocenila prinajmenšom osobitnou cenou za životné dielo. Konečné rozdelenie cien sa však uskutočnilo až po uzávierke tejto strany.

ELENA KINCELOVÁ, Cannes

(Autorka je filmová kritička

a publicistka)