S novou vysielacou štruktúrou sa v programe Slovenskej televízie objavila aj Porucha - o tých s malým p teraz reč nebude - relácia, ktorá by sa podľa všetkého mala venovať investigatívnej žurnalistike na celkom inej úrovni, ako sa to doteraz dialo na slovenských obrazovkách. O vysokých ambíciách tvorcov svedčia niektoré z tém prvých relácií (kauza vražda Róberta Remiáša, luxusné domy slovenských politikov, osud obetí vojny v Kosove), ale aj ich tvorcovia, ktorí si už urobili meno v iných médiách (Rádio Slobodná Európa, SME či Domino fórum). Predpokladám, že zámerom autorov bolo odhaľovať poruchy v slovenskej spoločnosti. Či však chcú, alebo nie, aspoň v začiatkoch pôjde skôr o opravársku reláciu. Musí totiž naprávať iné poruchy, tie, ktoré sa v prípade povesti a úrovne investigatívnej žurnalistiky a jej nahradenia "slovenskou informačnou" propagandou udiali v minulých rokoch v STV. Frázu "každý začiatok je ťažký" síce môžeme zo srdca nenávidieť, nič to však nezmení na jej pravdivosti. Boj s vlastnými poruchami preto bude musieť vybojovať aj samotná Porucha. Ďalšia banálna pravda znie, že televízia je iné médium ako rozhlas či noviny. Preto už téma, sám fakt, že sa objavuje v televízii kauza Remiáš či luxusné bývanie slovenských politikov nemusí stačiť. A nie každý výborný žurnalista či žurnalistka z rozhlasu či tlače pôsobí rovnako presvedčivo aj na obrazovke.
Zatiaľ posledná Porucha bola vo svojej prvej časti venovaná osudom albánskych obetí vojny v Juhoslávii prežívajúcich v jednom z mnohých utečeneckých táborov. Druhá časť bola zasa o srbských deťoch, ktoré nachádzajú útočisko pred bombami na Slovensku. Nechcem sa púšťať do nelegitímnych a zvrátených diskusií o tom, ktoré obete sú "cennejšie". Ale spojenie týchto dvoch problémov - srbských detí, ktoré prišli na Slovensko a kosovských obetí srbského teroru - bez ďalšieho odkazu či ukotvenia v jednom krátkom dokumentárnom filme hrozí v neinformovaných diváckych hlavách ešte väčším zmätkom.
Autentické obrázky a výpovede o zverstvách z utečeneckého tábora v Macedónsku sa nám síce môžu zdať ešte aj dnes "exkluzívne" a nové, ale to len dokazuje, že niečo nie je v poriadku. Ak je totiž reportáž o osudoch kosovských Albáncov po viac ako dvoch mesiacoch masového exodu, nehovoriac o iných aspektoch celého konfliktu na Balkáne, pre slovenského diváka, poslucháča, čitateľa stále čímsi exotickým, je to aj naša porucha, kolegovia.
MIRO KOLLÁR
(Autor je redaktorom
mesačníka OS)
