"Jak bude po smrti? / tobě dost těžce... / není co závidět, netěš se, těš se! / ale ne, duše má, čehos se lekla / očistce, mučení, plamenů pekla? / To je moc humánní, mírné a všední... / Jak bude po smrti? Tak jako před ní." Všadeprítomné tajomno a opar smrti, jedny z poznávacích znakov tvorby českého básnika J. H. Krchovského. Na svojej štvrtkovej bratislavskej návšteve najskôr podpisoval v kníhkupectve Artforum nové "zobrané dielo" Básně a potom deklamoval svoje verše v rámci koncertu svojho bývalého undergroundového kolegu, člena Plastic People of the Universe Milana Hlavsu. Nie náhodou, veď mnohé z básní 39-ročného pražského rodáka boli zhudobnené práve "plastikmi" a aj vďaka tomu doslova zľudoveli a tajomnému básnikovi, dôsledne trvajúcemu na svojom príznačnom pseudonyme, priniesli auru kultovosti. Kritik Miroslav Balaštík spomína na rozprávanie Krchovského o tom, ako si predstavuje svoj hrob - mal by byť v rohu cintorína a náhrobok (básnikova socha z bieleho mramoru v životnej veľkosti) postavený tak, aby pri slnečnom i mesačnom svite vrhal na hrob tieň. "Aj po smrti budem mať tieň," komentoval básnik svoju vidinu.
m V súvislosti s vašou tvorbou sa prakticky vždy spomína morbidita, nihilizmus, smrť, hroby a cintoríny, dekadencia, tragickosť a súčasne i sarkazmus, sebairónia. Uvedomujete si, odkiaľ sa to všetko vo vás vzalo?
"Okrem dedičnej danosti všeobecnej hrôzy zo smrti nemôžem nespomenúť svoju babičku, mimochodom, slovenského pôvodu, ktorá nakoniec zakotvila v Brne. Bola to silne morbídna katolícka fanatička, chodila na všetky možné pohreby, kam nás ťahala so sebou, strašila, neustále zapaľovala hromničky. Takže prázdniny sme mávali pestré - cez deň v prírode na slnku, ráno a večer v hlbokej gotike chladného kostolíka s obrovským Kristom s vyvrhnutými vnútornosťami hneď pri vchode. Svoje urobili aj babičkine pravidelné predpovede, že na budúci rok sa už asi neuvidíme."
m Možno sa domnievať, že vaša poézia v istom zmysle reflektuje dobu?
"To určite nie, naopak, ja dobu vyslovene ignorujem. Moje témy sú nadčasové a moje obavy nakoniec tiež. Nie je to tematika voľbou, nie je to požehnanie, ale jeho opak - prekliatie. Téma si zvolila mňa, a nie ja ju."
m Aký je z tohto pohľadu rozdiel medzi básnikom Krchovským a smrteľníkom Krchovským?
"Na to by odpovedala najlepšie asi moja žena - žiadny."
m Málokto má taký priliehavý pseudonym.
"Zvolil som si ho na odporúčanie Egona Bondyho začiatkom osemdesiatych rokov, aby som oddialil záujem štátnej bezpečnosti. Keď som prišiel na tento pseudonym, pobavilo ma to, znie vierohodne. Vymyslel som ho v Brne, v domčeku po spomínanej babičke, ktorý je, ako inak, pod cintorínom (po česky krchov - pozn. aut.)."
m Vaša prvá zbierka sa viaže k roku 1978, doteraz ich je dvanásť. Po intenzívnom štarte ste v posledných rokoch akoby trochu zvoľnili tvorivé tempo.
"O rok budem mať štyridsiatku. Básnici zažívajú najväčší ohňostroj tvorby v tých najdesnejších mladíckych rozporuplných stavoch. Čím teraz trpím, to je stále hmatateľnejší strach zo smrti a nebytia."
m Po publikovaní v rôznych samizdatových časopisoch a zborníkoch väčšina z básní vyšla po revolúcii v troch výberoch (Noci, po nichž nepřichází ráno, Leda s labutí a Dodatky...), kniha Básně je ich súborným vydaním. Viaceré básne boli preložené do angličtiny, nemčiny a ďalších jazykov, ste považovaný za slávneho básnika. Čo vy na to?
"Literárna societa ma vníma až podozrivo kladne. Najskôr som písal preto, aby som starším ľuďom, rodičom, komunistom, učiteľom, policajtom a ďalším robil natruc, písal som preto, aby ich to jednoducho sralo. Nezabudnem na Bondyho okrídlený vtip: ,Vy raz budete v čítankách, ja sa o to postarám.` Ani vo sne nám nenapadlo, že sa to raz stane. Dnes, keď je to pravda a tí, pre ktorých som básne písal, ich akceptujú, mi to pripadá perverzné. Dodatočne ma ochudobnili o tú pôvodnú radosť." ALEXANDER BALOGH
