a, Poľska a Maďarska síce slávnostne vznikol, ale nič konkrétne nestihol priniesť. Obrazne môžeme hovoriť o vytvorení koryta, ktorým žiadna voda nepretiekla. Po rokoch sa ukazuje potreba tej vody a koryto sa hodí. Je symbolické, že Visegrád pred časom zakladali prezidenti, ale prihlasujú sa k nemu premiéri. Zmenila sa doba. Sú tu praktické okolnosti, ktoré vyzývajú na pragmatickú spoluprácu. Navyše sme sa od predstavy, že čímsi z našej totalitnej minulosti môžeme byť pre Európu zaujímaví, dopracovali k poznaniu, že čosi z toho, čím sme vďaka spoločnej minulosti spoločne iní, je zaujímavé hlavne pre nás.

Proces európskej integrácie vyvoláva nádeje i obavy, a to rovnako v našich krajinách ako v krajinách EÚ. Jedna ani druhá strana presne nevie, čo môže od tej druhej očakávať. Zatiaľ čo západná Európa nevie, či nevnesieme do EÚ chaos, my si nie sme istí, či k nám EÚ vyvezie stabilitu. Návrat k Visegrádu ukazuje, že v Poľsku, Maďarsku, na Slovensku a v Česku nejde ani tak o to, kto sa prvý dostane do EÚ, ale skôr o to, čo nás tam čaká. Ako objekt záujmu bohatšej Európy sme predovšetkým zaujímavým trhom. Naším záujmom je však partnerstvo a kooperácia. V súčasnom štádiu dohodovania sa rozhoduje o tom, či a ako dlho budeme perifériou únie. Momentálnou výzvou pre visegrádske rozhovory je teda koordinácia nášho smerovania do únie. Je tu ale aj ďalší dôvod, prečo má zmysel rozprávať sa. Bez ohľadu na to, na čom sa na papieri dohodneme so západnou Európou, niekoľko desťročí budeme jednoducho "iní" než "oni". Integráciou Európy bude na jednej strane klesať význam hraníc, jednotná mena zjednotí ekonomiku, ale súčasne sa Európa bude kultúrne diverzifikovať. Staneme sa regiónmi, ktorých životným záujmom bude nestratiť kultúrnu identitu. Paradoxne možno povedať, že spoločne máme väčšiu šancu zostať každý sám sebou. Prečo je to dôležité? Situácia na Balkáne prekvapivo naznačila, že ak zanikne regionálna identita, vákuum sa vyplní identitou nacionálnou. Spolužitie ustúpi nevraživosti, toleranciu vystrieda násilie. Visegrád netreba vnímať ako obranné spoločenstvo proti invázii cudzích kultúrnych vzorov. (Tie sme schopní integrovať, transformovať alebo odmietnuť k vlastnému prospechu.) Visegrád je skôr možnosťou, ako sa ubrániť pred sebou a sklonom k izolácii, ktorá je predzvesťou katastrofy.

IVAN HOFFMAN, Praha

(Autor je komentátorom ČRo 1)