Úradne sme na 63. svetovom hokejovom šampionáte v Nórsku výkonnostný cieľ splnili. Relatívne bezpečne sme postúpili zo základnej skupiny. Potom sme alibistickým systémom "krok za krokom" dokráčali k rovnakému výsledku ako pred rokom vo Švajčiarsku. Poslednému miestu vo štvrťfinálovej skupine. Z troch zápasov jediný bod, žiadne víťazstvo, ale mohutné náznaky. Hráči i tréneri robili, čo mohli, na čo mali. Striedali svetlé momenty s temnými chybami. Najväčšia však väzí už dlho v myslení a stratégii trénerov i funkcionárov. Nórsky šampionát hokejkami Pálffyho, Hossu a Cháru (dali spolu 11 gólov z 22) a impotenciou extraligového komparzu zrozumiteľne potvrdil, že slovenský hokej sa musí definitívne rozlúčiť s akýmsi vernostným princípom priority domácej súťaže pri zostavovaní reprezentácie. Príčina je smutne jednoduchá. Slovenská Extraliga je o ničom. Ak nerátame slovanistický prvý útok (Kolník 3, Cíger 2, Kapuš 1), ktorého údernosť stojí na kapitánovi Cígerovi (jeho formát i genéza ho zaraďujú do elitnej kategórie NHL), slovenská Extraliga vyprodukovala na MS jediný gól Pardavého. Silný trapas, keď ani jeden z piatich čerstvých košických majstrov netrafil ani raz. Aj keď ich hlavnou náplňou bola údržba produktívnosti streleckých hviezd. V ich závetrí však mohli radšej zbierať skúsenosti perspektívnejší hráči ako Gáborík z Trenčína, agilný Vaic, agresívnejší Hreus, dravejší Andrašovský. To je odvrátená minca konzervatívnej cesty so známymi tvárami, ktoré sa ukazujú aj ako chronicky nevýrazné. Extenzívne tempo a najmä čajová konkurencia v slovenskej súťaži tým naliehavejšie volali po širšej mobilizácii slovenských rodných listov zo zahraničia. Aj nižšie súťaže v zámorí sú často úrovňou vyššie než naša iróniu evokujúca EXTRAliga. Tréner dvadsiatky Ján Filc sa na to odhodlal a s prevahou hráčov zo zámorských súťaží priviezol z Winnipegu senzačný bronz.
Aj pomerne vysoký odpad voľných profíkov z NHL otvára citlivý problém volania reprezentačného srdca, ktorý sa obojstranne pokrytecky obchádza. Nik nemôže chcieť od profíkov röntgenové snímky zranených kĺbov alebo vrodený reprezentačný reflex. Slovenskí hráči pôsobiaci dlhšie v NHL sú natoľko nezávislí, že by pokojne mohli verejne prehovoriť, čo im leží na srdci, kto a prečo im ublížil, nesplnil, čo si predstavujú inak.
Vždy to však ostane ich vecou. Najdôležitejšou domácou vecou na slovenskom ľade je, aby veteránov Igora Libu či Mira Ihnačáka (pri všetkej úcte k ich umeniu) konečne začala naháňať konkurencia nielen tieňovo. Lenže štrnásťčlenná Extraliga nemohla byť o ničom inom ako o ničom, lebo aj väčšina jej trénerov a funkcionárov sa tvrdošijne bránila a stále bráni zúženiu súťaže. Známe firmy celú sezónu vytrvalo nariekali, že je to brutálne, keď ich zverenci musia stále hrať o niečo, pod tlakom, že sú to nervy, že stále ide o to, kto z koho. Jasný dôkaz nepochopenia elementárneho športového princípu. Kontext je prozaický - uchovať si extraligový komfortík, predovšetkým finančný. Čas však neúprosne odbíja na profesionálny zákon. Kto chce hrať o nič, nech hrá za nič.
VOJTECH JURKOVIČ, Lillehammer
