Mnohí Taliani majú ešte v živej pamäti horúci máj 1992. Obe parlamentné komory sa už po pätnástykrát zišli pri voľbe nového prezidenta. Strany a straničky sa však v duchu tých najlepších tradícií talianskej povojnovej partitokracie nevedeli dohodnúť na jeho mene. Musel prísť až obrovský šok v podobe atentátu pri palermskom Capaci, ktorého obeťou sa stal známy bojovník proti mafii Giovanni Falcone. Tragédia mala okamžitý účinok: stačilo doslova pár hodín a Taliansko malo hlavu štátu. Stal sa ňou dovtedajší predseda poslaneckej snemovne, kresťanský demokrat Oscar Luigi Scalfaro.
Medzičasom sa Taliansko stalo svedkom mnohých vnútropolitických zmien: strany, ktoré ešte v roku 1992 ovládali politickú scénu, dnes už nemajú na reálnu politiku žiadny vplyv. Iné sa rozpadli a ich bývalí členovia dnes v parlamente obliekajú dresy úplne iných zoskupení. Prezidentský volebný rituál však naďalej zostáva nezmenený.
V Taliansku volí prezidenta na sedemročné funkčné obdobie parlament na spoločnej schôdzi oboch komôr. Hlasovania sa okrem toho zúčastňuje aj 58 zástupcov regiónov, ktorí spolu tvoria 1010-členný zbor veľkých voliteľov. Na zvolenie v prvých troch kolách potrebuje kandidát dvojtretinovú, v nasledujúcich absolútnu väčšinu hlasov. Samotné voľby pritom mnohí porovnávajú s voľbou pápeža. Podobne ako v konkláve totiž vopred nie sú známe mená oficiálnych kandidátov. Tých navrhujú politické strany až počas samotného aktu, takže vôľa občanov a ich možnosť ovplyvňovať voľbu sa v tomto tajuplnom rituáli dostávajú až niekam na posledné miesto.
Práve v tomto bode budú súčasné voľby prelomovými, pretože prvý raz v histórii poznajú Taliani meno kandidáta - vlastne kandidátky - ktorá sa o úrad na "najvyššom zo siedmich pahorkov Ríma" už niekoľko týždňov oficiálne uchádza. Je ňou jedna z komisárok odstupujúcej Európskej komisie Emma Boninová, ktorá sa do Bruselu dostala vo farbách liberálnej platformy Marca Panellu. "Nestraníčka" Boninová má podľa posledných prieskumov podporu až polovice populácie, čo jej však vzhľadom na volebný systém nezaručuje žiadne reálne šance. Na druhej strane medzi nevyslovenými menami so silným straníckym zázemím je na prvom mieste ministerka vnútra Rosa Russo Jervolinová - kresťanskodemokratická "matróna", ktorej vyhranené názory politickú scénu skôr rozdeľujú, ako spájajú. Omnoho prijateľnejšie aj pre Berlusconiho opozíciu znie meno bývalého bankára Carla Azeglia Ciampiho. Pravica vzhľadom na svoje možnosti ovplyvniť voľbu z pozície parlamentnej menšiny o vlastných potenciálnych kandidátoch takticky mlčí.
Nie je isté, či bude aj tentoraz potrebná na voľbu hlavy štátu podobná tragédia, akou bolo Capaci. Dnes sa však rozbieha aj predvolebná kampaň do Európskeho parlamentu. Je vopred takmer vylúčené, aby sa strany, ktoré na seba útočia na námestiach, zhodli na mene spoločného straníckeho kandidáta. Po tom, čo v Taliansku v uplynulom období zlyhali akékoľvek pokusy o reformu politického systému, je možné, že kontroverzné voľby hlavu štátu dajú definitívnu bodku za obdobím, ktoré ešte pred pár mesiacmi či rokmi mnohí označovali prívlastkom reformné. JURAJ KITTLER
