ie prinieslo silný vietor a príval mokrého snehu, bežal život ako zvyčajne. Názory na to, či Jeľcin urobil dobre alebo zle, sa rôznili. Málokto však bol prekvapený. Študent medicíny Sergej, ktorý s kamarátom zapíjal hamburger pivom, na otázku, či sa nebojí nepokojov, len pokrčil plecami. "Čoho by sme sa mali báť? Sme dvaja idioti, ktorí nemajú čo stratiť... Stepašin je dobrý chlap. A do pekla s komunistami. Len napíšte, že nenávidíme komunistov. Takže je to dobrý krok." Podľa iných si však Primakov stále zasluhuje šancu. "Primakov by veci rozriešil a my by sme mohli žiť v pokoji," hovorí Vladimir Ivanovič, dôchodca a bývalý novinár, stojac na autobusovej zastávke. "Určite to nie je dobrý nápad rozpustiť vládu - nech je to ktokoľvek - v takejto situácii. Je tu vážna medzinárodná situácia v Juhoslávii. To musí byť riešené najprv," hovorí.

Iní zase tvrdia, že ich do politiky nič. Klava (57) stojí na rohu ulice nad vrecom zemiakov, pred vetrom ju chráni pršiplášť zo zeleného igelitu a ruky si zohrieva v pletených rukaviciach bez prstov. "Žijem na vidieku. Cestovala som sem tri hodiny vlakom, aby som predala tieto zemiaky," hovorí. "Nemáme elektrinu. Nemáme televízor. Takže nesledujem politiku. Primakov? Iný? V mojej hlave je všetko pomiešané... Vychovávam tri deti. Ich otca pred troma rokmi zavraždili na schodisku... Nie sme vo vojne, ale žijeme, akoby sme boli. Len dúfame v lepší život v budúcnosti," pokračuje. "Neviem ako, ale život ide ďalej a myslím si, že to bude lepšie." (REUTERS)