né umiestnenie, aj keď "dosku" si nakoniec prevzala iba kostýmová výtvarníčka Alexandra Grusková. Medzi nominovanými však bola i herečka Eva Pavlíková za rolu statkárky Murzaveckej či režisér a scénograf v jednej osobe Valentin Kozmenko-Delinde. Tým najdôležitejším ocenením je však autentický divácky zážitok. Moja derniérová skúsenosť bola sprevádzaná pôžitkom z herectva, radosťou z autorskej i režijnej irónie, zo scénografickej prepracovanosti každého detailu, z výbornej hudby Mareka Piačeka. V réžii hosťujúceho režiséra hrali ešte aj lokaji ako páni. Nielen suverénnej Eve Pavlíkovej, ale i Mariánovi Labudovi ml., Lucii Lapišákovej, Lenke Barilíkovej, Jánovi Kožuchovi, Marekovi Majeskému či Marcelovi Ochránkovi padli ich úlohy podobne dobre ako skvelé divadelné kostýmy. Stáva sa to. Ani to najlepšie predstavenie sa v reálnom živote nemusí presadiť. O prevádzke divadiel tušíme svoje. Ostrovskij a jeho malé ruské intrigy so zmenkami, s majetkami či so ženíchmi nie sú apriórnym objektom bežného záujmu. Táto konkrétna inscenácia však svojou koncepciou mala šancu osloviť predovšetkým mladého diváka. Súdiac podľa reakcií derniérového obecenstva, aj sa jej to darilo. Keď sa na záver -násťročné publikum postavilo na standing ovation, bolo v tom geste niečo dojímavé. Počuli, že sa to patrí? Vedeli vôbec, čo je to derniéra? Derniéra je to, keď divadlo stiahne z repertoáru predstavenie, ktoré by pokojne obstálo v konkurencii na ktorejkoľvek bratislavskej scéne, nehovoriac už o pozornosti, ktorej by sa mu mohlo dostať v mestách s menej šťastnou divadelnou dramaturgiou. Derniéra je, keď divadelný manažment nedá dokopy to správne predstavenie s tým správnym divákom. Môj subjektívny názor je, že nitrianska verzia Ostrovského hry s pôvodným názvom Vlci a ovce tým správnym predstavením bola a že ani diváci nie sú ovce, aj keď ich občas treba ponaháňať.
ZUZANA ULIČIANSKA
(Autorka je divadelná kritička)
