Rozmer jedinečného talentu Vlastimila Zábranského (1936) podľa klasického princípu kontrastu vynikne v konfrontácii s jeho prirodzeným antipólom Adolfom Bornom. Kým Born je bytostný epik, neodolateľný rozprávač renesančne šťavnatých historiek, Zábranský (nedajme sa oklamať ohňostrojom humorných nápadov), zahĺbený do seba, stojí presne na opačnom póle. Nerozpráva príbehy, ako meditatívny typ s trýznivým sústredením analyzuje vnútorný stav zobrazovaného objektu i seba. Koncentruje sa na to, čo je pod povrchom, zrakom prenikavej intuície nachádza trasoviská i hlbočiny. Pod škrupinu paradoxne preniká detailným skúmaním povrchu, jeho priam mikroskopicky verným zobrazením. Ani čo by v tejto minucióznej atomizácii vždy nanovo objavoval kód, ktorý mu otvára prístup k podstate. V bolestnom vypätí ako veľký mág zaklína démonov v človeku a núti ich, aby sa zhmotnili. Tam, kde, povedzme, skvelý poľský karikaturista Jerzy Duda-Gracz alebo pred ním Hogarth, Goya, Daumier či Grosz v kresbách i na rozľahlých plátnach budujú estetiku karikatúry na "odpudivej ošklivosti", Zábranský ako posledný veľký romantik stavil na krásu. Krása mu symbolizuje diabolské mámenie "lepšieho sveta" proklamovaných neobmedzených možností, vyvoláva démona anonymity. Pretože Zábranského krása je absolútne odľudštená, vytvorená podľa strojovo dokonalej šablóny. Jeho ľudia sú neznesiteľne, priam hrozivo krásni - a v tejto absolútnej kráse sú si ako vajce vajcu podobní. Bezduchá uniformita požiera individualitu, každý záblesk vlastnej myšlienky či citu. Výstava V. Zábranského potrvá v Galérii Michalský dvor na Michalskej ulici 3 v Bratislave do 30. mája.
KORNEL FÖLDVÁRI
(Autor je literárny kritik a publicista)
