Ak chýbajú peniaze, je vec napoly stratená. Ak chýba odvaha, je stratené všetko. V starom židovskom prísloví je obsiahnutá aj pravda o súčasnom Slovensku. Peniazmi krajina neoplýva, chýbajú v školstve, zdravotníctve, hospodárstve... nemajú ich banky ani občania, ale chcú a potrebujú ich všetci. Menej je už tých, ktorí sú ochotní vyberať prostriedky, ako sa dostať k "šušťavému zázraku".
V časoch vlády Vladimíra Mečiara sa korupcia a klientelizmus stali tolerovanými normami. Nežilo sa ľahko ľuďom, ktorí majú mentálny problém dať úplatok v akejkoľvek podobe a cene. Niektorí sa z depresií vymanili učenlivosťou, nechali si poradiť, kde a ako treba obálku položiť, ako si vypýtať číslo účtu a naznačiť, že prevod sa uskutoční čoskoro. Korupcia je liečiteľnou rakovinou morálky. Súčasťou terapie je odvaha. Statočnými sa musia stať korumpovaní, korumpujúci a korumpovateľní. Zdá sa, že tí z poslednej skupiny nemajú dosť guráže, lebo vedia, čo sa robí, a mlčia. Ticho sú dokonca aj ľudia, ktorí sa ešte nedávno nebáli označovať veci pravými menami a každý náznak neprehľadnosti, napríklad v privatizácii, považovali za zárodok podvodu a korupcie.
Je skoro isté, že "šachovanie" okolo Nafty Gbely, keď namiesto transparentných sa používajú prekomplikované konštrukcie, vzbudzuje v časti populácie obavy. Rovnako znepokojujúce sú signály, ktoré sa šíria v súvislosti v privatizáciou prirodzených monopolov. Rétorika zdôrazňujúca nevyhnutnosť vstupu zahraničných investícií možno zaberá doma, pre investorov sú to len slová, kým sa nepremenia na písmená v zmluve. Rukopis musí byť čitateľný. Korupcia a jej rafinované spôsoby musia ostať zabudnuté. Reči o zahraničných investoroch a myšlienky na stranícke pokladnice a osobné účty jednoducho spolu nevyžijú. Investori zvyčajne nie sú ani hluchí, ani dementní, a hoci hovoria často iba o peniazoch, myslia aj na etiku.
Korupcii sa darí všade tam, kde sa rozhodovanie môže schovať za dvere nahrubo tapetovaných dverí, do rúk úradníka, ktorý sa nemusí radiť ani so svojím svedomím. Obavy rastú, kým rozhodnutiam nepredchádza aspoň odborná, keď už nie verejná oponentúra, kým sa otvorene hovorí len o hriechoch predchodcov a sľuby o otvorenosti a nepodplatiteľnosti zapadajú prachom.
Krehké sú hranice medzi premysleným rizikom a nezodpovednosťou, aj v ekonomike hrozí stav, ktorému sa hovorí kriminalizácia a znamená hysterickú podozrievavosť. Nie všetci sú zlodeji, ktorí majú v peňaženke viac ako tisíc korún, nie všetci, ktorí rozhodujú o predaji akcií, berú tučné provízie. Rovnako výbušná však ostatne aj neistota a obavy, kým v spoločnosti neprevládne mienka, ktorá nebude rozlišovať medzi malými a veľkými podvodníkmi a ktorá nebude odpúšťať ani tým, ktorí sa dokážu z hriechov "vykecať" hoci vyhratými voľbami. Z odvahy jednotlivcov sa musí stať mrak hroziaci búrkou.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
Autor je reportérom týždenníka TREND a biznismagazínu DUEL.
