Z osemdesiatych rokov sa toho už vrátilo toľko, že snáď chýba už len žltá a červená malinovka, kazeta Emgeton a papierová bunda obťažkaná obrázkami pod plastovými viečkami zo slatinakoly. Pomaly sa zdá, že hudobné anály vôbec nepretočili kalendáre s dekádou a od popových ikon predchádzajúceho desaťročia si vrcholy rebríčkov ani nestačili oddýchnuť. Sú však aj comebacky, ktoré si nenesú so sebou nálepku zbytočnosti a ktorých hlavným problémom nie sú vyprázdnené pokladnice s príjmami z tantiém. Jedným z mála návratov, ktoré neiritujú a príjemne prekvapia, je nový album britského speváka Nika Kershawa. Nikdy sa nehral na uzurpátora hitparád, hoci párkrát sa mu podarilo vytesniť všetkých naokolo. Skôr patril k majiteľom nerušivého vokálu a nenáročných piesní so silnou melódiou. Takým je aj v dvanástich novinkách svojho albumu 15 Minutes. Povestnú štvrťhodinku slávy si už dávno vychutnal a dobre to vie. V záverečnej titulnej skladbe si tak môže dovoliť sebaironicky zasnívať a v poslednej sekunde nechať zadrnčať budík, ktorý ho prebudí zo sna o preplnených auditóriách. Ešte aj potlesk davu si zamixuje do podkladu ako poblúznenú sentenciu. O to je nový komplet ozdravujúcejší a krajší. Vkus a zmysel pre lahodnú atmosféru Kershawovi nikdy nechýbali. Vystriedal síce zamestnanie pomocníka v štátnom úrade pre vzdelávanie i asistenta v obchode, ale aj keby bol povolaním moderátor televízneho spravodajstva, pestrý motýlik by si do terénu nikdy neuviazal.
Nik Kershaw (41) začal hrať na gitare ako štrnásťročný a dá sa povedať, že od tých čias je profesionálnym hudobníkom. Už na škole v Ipswichi bol členom kapely Half Pint Hog, neskôr sa stal gitaristom džezfunkovej skupiny Fusion. V roku 1982 si dali jej hráči zbohom a Nik začal tvoriť samostatne. Po stretnutí s manažérom Mickeym Modernom podpísal zmluvu s vydavateľstvom MCA Records a čoskoro nahral debutový album Human Racing, ktorý naveky poznačil jeho kariéru. Z desiatky skladieb sa vyrútil prvý singel I Won`t Let the Sun Go Down On Me, nasledoval klenot klasiky popu Wouldn`t It Be Good a najväčšie hity, ktorých tieň už Nik Kershaw nikdy neprekročil, boli na svete. Hneď po debute prišiel na trh album The Riddle a s titulným singlom aj ďalší hit Don Quixote. Tretiemu albumu Radio Musicola (1986) ani štvrtému The Works (1989) - na dlhých desať rokov poslednému - sa darilo čoraz menej a krivka popularity klesala do nenávratna. Roky deväťdesiate zastihli Kershawa ako skladateľa príležitostne spolupracujúceho s Eltonom Johnom (Old Friend) či so sezónnou skupinou Let Loose (Seventeen) a firmy aspoň občas kompiláciami pripomenuli jeho zašlé časy. Až nastal rok 1999.
Predzvesťou bol pilotný singel Somebody Loves You, oficiálne vydaný 15. februára. Chytľavý refrén, ktorý sa zaderie pod kožu a nepustí, celý album otvára. Melodika, ktorá vie byť gitarovo dôrazná i ťahavo nostalgická, môže u časti poslucháčov vyvolať pocit monotónnosti, ale Nik Kershaw má jedno šťastie. Slová o tom, že niekto tam hore ho má asi predsa len rád a skromné autobiografické vyznania súka ako na dlani s takou gráciou, že jeho príbehu každá otvorená duša uverí. Ak je v jednoduchosti sila, tak musel byť pre strojcu tohto pravidla sám predobrazom. S najnovším singlom What Do You Think of It So Far? sa pobral na koncertné pódiá: v máji prebrázdi Nemecko, Dánsko a Francúzsko, v júni presťahuje svoje promoaktivity do Severnej Ameriky, leto ho zastihne na festivaloch v Španielsku, vo Fínsku, v Nórsku i Estónsku, september by mal byť v znamení Malajzie a začiatok zimy prinesie koncerty v rodnej Británii. Verte či nie, keby sa čírou náhodou zastavil na Slovensku, možno by aj masy vzývajúce modlu Modern Talking začali minimálne tušiť, o čom všetkom to tie osemdesiate roky boli.
DALIBOR HLADÍK
