Pri sledovaní tohto filmu, uvedeného v našich kinách v rámci ďalšieho ročníka Projektu 100, sa spúšťa zvláštny sled myšlienkových a pocitových asociácií, ktoré prekračujú recepčnú dilemu typickú pre filmy s takým či onakým obrazom sexuality a násilia: prijať alebo neprijať? Odmietnutie kontroverznosti je tu totiž naozaj celkom dobre možné a už samotná táto okolnosť garantuje Pasoliniho Canterburským poviedkam osobité miesto v dejinách filmu.
Každé sfilmovanie literárnej predlohy viac či menej navodzuje všeobecnú (a takmer nevyhnutne normatívnu) otázku, ako sa má filmovo spracúvať literatúra, a zvlášť klasická. Aj tu sa, samozrejme, takáto otázka môže natisnúť, veď akoby aj nie, keď bola už tak kanonicky často položená. Odpoveď na ňu by bola riešením irelevantného problému. Nejde totiž pravdepodobne ani tak o to, či je oživený Chaucer alebo chaucerovský stredovek, ani o to, nakoľko takto oživený stredovek (ne)ladí s našimi predstavami o tomto kultúrno-civilizačnom období. Pasoliniho svojrázny režijný prístup, počnúc výberom hercov a prácou s nimi, cez modulovanie pôsobivých kontrastov (vizuálnych, emocionálnych, zápletkových), cez nádherne diskrétnu kompozíciu až po to, čo sa na prvý pohľad javí ako rekontextualizácia zlatého západného kultúrneho fondu, teda hravo zužitkovanú antickú mytológiu, prítomnosť prvkov chaplinovskej grotesky, priame či nepriame evokácie Boccacia, Rabelaisa (či už ešte chaucerovské alebo už nie) - to všetko kooperuje s veľkolepou a riskantnou hrou s odlišnosťami, medzi nimi a na ne. Problém vernosti predlohe prestáva byť zaujímavý, pretože Chaucerov text bol využitý ako rozohranie určitej hry rozdielov - časových (dnes - vtedy), etnických (talianske - anglické), individuálne autorských (Chaucer - Pasolini, ostro zreteľný najmä v defilé príznakových sexuálnych praktík), "diskurzívnych" (poviedková kniha - sfilmovanie poviedkovej knihy - poviedkový film).
Hra s odlišným, časovo či kultúrne vzdialeným, je tu vedená s neobyčajným oduševnením, so skutočnou "radosťou z rozprávania", uchránenou pred nostalgiou za univerzálnymi podobenstvami i pred nadbytkom expresívnosti či symboliky. Je to vôbec vášnivý film, film pasoliniovských a pasoliniovsky chaucerovských a boccaciovských vášní a tiež film o vášňach ako takých (pomsta, láska alebo aj udavačstvo či rigidnosť), o emóciách, čo sa odtŕhajú od situácií (spev "Chaplina") a vo svojich stvárneniach vytvárajú osobité spojivá a vzťahy dominancie a podrobenia či oklamania (komika nymfománie v súhre s paródiou knihomoľstva), o temperamente a túžbe, obsiahnutých v komickom i tragickom, v lyrickom i perverznom. Víťazí vždy vášeň vo väčšom kvante.
Divácka radosť potom len nepramení z čírej radosti z príbehu, ale umožňuje radosti ďalšie: napr. z predvedenia "erotického" vzťahu cudzieho a vlastného, histórie a súčasnosti. Pasoliniho film nerozohráva hru odlišností tak, že by pripomínal minulé alebo hľadal nadčasové. Predstavuje minulé ako vášeň k budúcemu.
MILAN MATIAŠKA
