Mike Leigh je na Slovensku známy svojím oscarovým filmom Tajomstvá a lži z roku 1996. Patrí medzi málo režisérov, ktorí majú talent pútavo zobraziť bežný život ľudí na periférii záujmu kamier. Neprifarbený realizmus, ochutený sociálnou kritikou, ale aj humorom a miernym optimizmom je typický aj pre jeho ďalšie filmy Life Is Sweet a High Hopes. Film Nahý z roku 1993 je v jeho filmografii výnimočný, ale možno aj najlepší. Humor a optimizmus by sme v ňom ťažko hľadali, nahrádza ho sarkazmus a skepsa. Film je miestami brutálny a surový. Nekompromisne a v plnej nahote zobrazuje chladný a nefungujúci moderný svet a medziľudské vzťahy na konci 20. storočia.
Ústrednou postavou filmu je Johnny (David Thewlis), 27-ročný muž bez domova a práce. Na túlanie je vybavený dlhým tmavým kabátom, športovou taškou, zodranými knihami a slovnou zásobou, ktorú by mu mohol závidieť nejeden intelektuál.
Po násilnom predstavení hneď na úvod Johnny uniká z Manchesteru do Londýna, kde hľadá svoju bývalu priateľku Louise (Lesley Sharpová). Na jej adrese stretáva len jej spolubývajúcu Sophie (Katrin Cartlidgeová), dievča s pohľadom do prázdna, kontinuálne "mäkko" excitované. Ľahko nadviazaný verbálny aj hrubý fyzický kontakt Johnnyho prechodne uspokoja. Sophie však v ňom vidí čosi viac - nádej pevnejšieho zväzku, ktorý mala dovtedy len k droge. No práve silná pripútanosť slabej Sophie ho rýchlo necháva chladným. Do náručia si nepadne ani s Louise, krátky rozhovor mu stačí na to, aby svoj prechodný domov, ponúkajúci len čaj a nudu, ešte v ten istý večer opustil. Vydáva sa do ulíc nočného Londýna, do štvrtí, kde "potkany sú pod zemou maximálne 30 stôp". Počas svojej anabázy stretáva ľudí možno ešte bizarnejších, ako je on sám. Najprv spoznáva hľadajúci sa párik mladých neurotických Škótov, ktorí o svojich citoch hovoria poriadne nahlas. Tvrdým medzipristátím je lepič plagátov (ktorý najprv vyvesuje plagáty avizujúce koncert, no vzápätí ich prelepuje nálepkou zrušený). Len niekoľko minút vydrží Johnnyho neustálu snahu o konverzovanie, napokon lepič nechá prehovoriť svoje končatiny...
Vyčerpanému Johnnymu ponúkne azyl nočný strážnik Bryan (Peter Wight), muž stredných rokov, konečne partner na debatu. Dialóg sa čoskoro pretaví do Johnnyho expresívnych monológov o Biblii, apokalypse, evolúcii a Bohu. V rýchlom slede sa dozvieme, čo si myslí o symblickom význame Černobyľu a čiarkového kódu, asociácii človeka s opicou, existencii Zla a Dobra. Strážnik mu odkryje svoje tajomstvo - ženu v okne naproti, ktorá je vzápätí "poctená" Johnnyho návštevou. Ilúzia krásnej neznámej je rýchlo zbúraná. Podobný osud postihne na druhý deň aj krehkú a plachú čašníčku z kaviarne. Keď zistí, že ponúknutá dôvera je oplatená Johnnyho tvrdým pomenovaním jej vlastnej samoty, vyhodí ho zo svojej ulity von. Banda v tmavej uličke ho nakoniec prinúti doplaziť sa späť do bytu Louise a Sophie, ktoré medzitým "dočasne" navštívil arogantný zbohatlík Jeremy, predstierajúci nájomcu. Až scénkou a la Mrs. Bobbitová (spomínate si?) vyštve Louise votrelca. Dej uzatvára príchod Sandry (Claire Skinnerová), mierne hysterickej zdravotnej sestry a majiteľky bytu - tvor ako vystrihnutý z reklamy na pracie prášky. Johnnymu sa na konci ponúka možnosť vzťahu s precitnutou Louise alebo s dožívajúcim svetom. Tento apokalyptický portrét moderného sveta plného beznádeje a izolácie je zároveň štúdiou ľudí existujúcich na rôznych stupňoch periférie spoločnosti. Film neponúka pútavý príbeh ani veľkú ideu filmov dnešnej doby. To, čím je ale výnimočný, je presnosť a autentickosť postáv, ktoré zobrazuje. Tento pohľad nie je príjemný ani optimistický, skôr plný bolesti a beznádeje. Pokiaľ však vydržíme, spoznáme, že aj beznádej je ľahšie znesiteľná (a možno aj riešiteľná), ak pred ňou neodvraciame oči. Johnnyho evolučné teórie nám môžu pripadať až smiešne, no jeho snaha hľadať smerovanie dnešného chaosu je asi jedinou nádejnou cestou. Niekedy až chirurgickým spôsobom vyšetruje Johnny svojimi rýchlymi, presne cielenými otázkami a s poriadnou dávkou cynizmu, postavy, s ktorými sa na svojej púti stretáva. Nastavuje im zrkadlo poriadne blízko tváre a keď sa nedočká odpovede, nekompromisne im povie diagnózu sám. Nebol by to dobrý chirurg, keby nepristupoval k svojim "pacientom" individuálne. Takmer láskavo (čo určite nepatrí k jeho bežnej výbave) pristupuje k simplexnému hľadajúcemu sa páriku, uhľadenejší a trpezlivejší je aj k strážnikovi, ktorý mu dáva možnosť rovnocennej komunikácie. Veľmi zaujímavá je epizóda s plachou čašníčkou z kaviarne, ktorá neznesie pohľad na zrkadlo plné vlastných depresií a neočakávane rázne ho vyhodí (samozrejme, že v zápatí si ani Johnny nenechá svoj blen pre seba). Po katarzii v tmavej uličke si fyzicky slabý paradoxne zasníva s Louise o nádeji a možnom novom začiatku. Ale už prvá možnosť postaviť sa na vlastné nohy a myslieť len svojou hlavou, ho vrátia späť na svoju púť. Zatiaľ čo vo svojich predchádzajúch filmoch sa Mike Leigh nevyhol konkrétnemu pomenovaniu (hlavne sociálnych) príčin problémov svojich postáv, vo filme Nahý sa osobného pohľadu zrieka. S odstupom zobrazuje svet, v ktorom sa systém nezaujíma o občana, ale ani občan o neho. Johnnyho presné diagnostikovanie chorôb dneška by mohlo zastupovať známu kritickosť režiséra, sám však popisuje svoj vzťah k Johnnymu ako ambivalentný. Výnimočné verbálne schopnosti sú "kompenzované" často fyzickou agresivitou (hlavne voči ženám), neschopnosťou otvorene komunikovať s blízkymi ľuďmi, neschopnosťou prijať ich city. Chorobám dneška sa predsa nemôže vyhnúť ani sám Johnny...
Na tento film a hlavne jeho ústrednú postavu len tak ľahko nezabudneme. David Thewlis po mrazivom životnom výkone by mal byť čiernym svedomím odovzdávateľov filmových cien v roku 1993 za najlepší herecký výkon roka (česť výnimke porotcov v Cannes). Škoda, že ich k tomu nevyburcoval vo svojich ďalších filmových úlohách, akademici sa po rokoch zvyknú opraviť. Mike Leigh o tom vie svoje.
PALO ADAMKOV
