Japonský režisér Takeši Kitano získal za svoju doteraz poslednú snímku Hana-Bi (Ohňostroj) najvyššie ocenenie MFF v Benátkach `97 - Zlatého leva. Filmom Hana-Bi sa Kitano vracia ku svojej obľúbenej téme, do sveta mafiánov a policajtov. Sám v ňom, ako v mnohých iných svojich dielach, stvárňuje hlavnú postavu - detektíva Nišiho. Niši sa dozvedá, že jeho žena je nevyliečiteľne chorá, vzápätí mu pri prestrelke zabijú kolegu a zmrzačia najlepšieho kamaráta, policajta. Niši sa rozhodne všetkým pomôcť (jeho žena chce vidieť horu Fudži, po mŕtvom kolegovi zostala žena a dieťa a jeho kamarát našiel nový zmysel života v maľovaní). Aby im mohol dopriať všetko, čo potrebujú, požičia si peniaze od miestneho šéfa jakuzy. Keď mafiáni začnú požadovať svoje peniaze späť, prestrieka Niši, ktorý už medzitým vystúpil z radov polície, svoje auto na policajné a prepadne banku. Po prepade sa vydáva, prenasledovaný nielen mafiou, ale aj svojimi bývalými kolegami, so svoju introvertnou ženou na cestu, o ktorej obaja vedia, že je ich posledná...
Film nenásilne vypovedá o silnej láske, vernom priateľstve, o hodnotách, ktoré pretrvávajú aj v krutom svete plnom násilia. Násilie sa pre Kitana stalo bežne zobrazovaným prvkom, ktorým dokáže šokovať aj fanúšikov drsných príbehov o japonskej mafii. Hyperbolizáciou násilných scén a používaním skoro až čierneho humoru vzniká výsledný efekt, v ktorom sa spája irónia, sarkazmus a šokujúca hrôza s hlbokým posolstvom o zmysle života, o postavení hodnôt v živote človeka. Samotný názov filmu Hana-Bi - Ohňostroj napovedá o charaktere filmu, ktorý obsahuje všetky prvky typické pre Kitanov režijný štýl: pomalý rytmus filmu sa strieda s nečakane rýchlymi zábermi streľby a násilia. Scény sú popretkávané zábermi obrazov ochrnutého kolegu (v skutočnosti ich namaľoval Kitano), ktoré vytvárajú kontrast nielen s minimalistickým štýlom, ale aj so samotnou myšlienkou filmu (všetko sa deje na pozadí všadeprítomnej smrti) pripomínajú diela neoimpresionistov, sú plné života, doslova vybuchujúcich veselých farieb. Kitanov absurdný, prekvapivý humor, ktorý obracia žáner filmu naruby, ešte dokresľuje aj jeho nenapodobiteľné stoické herectvo: jeho tvár je takmer nehybná, chýbajú akékoľvek pohyby mimických svalov, len občas sa na nej objaví nevyspytateľný úsmev. Práve neschopnosť výrazu akýchkoľvek emócií (pozostatok ťažkej autohavárie) dáva Kitanovi možnosť vytvárať absurdné, prekvapivé situácie a zároveň akoby tým vyjadroval tradičnú japonskú filozofiu - je nezdvorilé dávať otvorene najavo svoje emócie. Preto sa jeho výraz nemení ani vo chvíli, keď brutálne vystrieľa auto plné mafiánov a zostáva rovnaký, aj keď hľadí na manželku, ktorú miluje.
Konanie postáv je podriadené plynúcemu času, naplnenému neistotou a očakávaním, neustálou prítomnosťou smrti, ktorá jediná sa stáva istotou, a ktorej vykonanie berú Kitanovi hrdinovia často do vlastných rúk. Zmrzačený bývalý kolega, ktorého opustila žena, volí dobrovoľnú smrť. Samotný Niši ju berie ako prirodzenú súčasť jeho samého, neznamená preňho koniec, len iné východisko. Život a smrť pre Kitana nemajú samy osebe až taký význam, ale práve blízkosť smrti môže dať životu spätne zmysel.
Takeši Kitanovi sa už v jeho predchádzajúcom filme Sonatina (o mafiánoch, ktorí si krátia čas detskými hrami) podarilo vynikajúco spojiť tragické a smiešne prvky ľudskej existencie. Ohňostroj hovorí o citlivosti, láske, priateľstve na pozadí krutosti a nakoniec dospieva k očistnej katarzii. Tvrdý mafiánsky režisér, svetový filmár nám ukazuje svoju citlivú stránku, samozrejme, spôsobom jemu vlastným odkrýva stránky ľudskosti skryté za nehybnou tvárou "drsňáka".
MARTA LAMPEROVÁ
(Autorka je študentkou filmovej vedy)
