, že cholera postupuje rýchlo a od doktorov sa zatiaľ okrem rozpačitého krčenia pliec viac čakať nedalo. Epidémia sa k nám prihnala z krajiny ušľachtilých ideí - Indie cez mýtickú strednú Áziu a stepi južného Ruska, odkiaľ ju doručili kozáci, nositelia už menej ušľachtilých ideí počas svojej vojnovej misie proti poľským povstalcom. A keď cholera dorazila na hranice našej monarchie, všetkým osvieteným bolo jasné, že neradno sa je baviť s osobami s vpadnutými očami, zoschnutou kožou, nepravidleným tepom a ľadovým čelom. Po počiatočnej úzkosti si vystrašená krajina vydýchla - plynuli mesiace a epidémia zúrila iba za hranicami. Všetkých naplnila hrdosť na armádu, cez ktorú sa nielenže neprešmykla myš, ale ani bacil! Vo vzdialenej Viedni sa dokonca podaril kolektívny sebaklam, keď sa mestom šírili povzbudivé zvesti o tom, že cholera vlastne ani nie je nebezpečná a nákazlivá. Bacil cholery sa však oklamať nedal. V júli 1831 vtrhol na východné Slovensko a začal dokazovať, že štatistika 40 obetí zo 100 nakazených je platná. Časť statočných lekárov, ktorí si trúfli do postihnutých oblastí vkročiť, sa ukázala piatou kolónou epidémie, pretože tradičné všelieky ako púšťanie žilou či prostriedky na dávenie nakazených iba dorazili. Vrchnosť sa horúčkovito snažila prevenciou a dezinfekciou ochrániť obyvateľstvo, ale východniari sa zaťali. Viac ako bacilu sa báli čudesných práškov, ktoré sa do nich lekári snažili natlačiť. Podozrenie, že páni ich chcú otráviť, bolo také silné, že my môžeme už iba konštatovať, že triedna nenávisť zvíťazila nad pudom sebazáchovy, čo nakoniec potvrdilo aj následné sedliacke povstanie. Pospolitý ľud lieky neužil a cholera ho aj preto kosila v hrozivých počtoch. Zanedlho nebolo na Slovensku kraja, kde by sa epidémie neobjavila. Jej vyčíňanie si najviac odniesli Nitrianska, Zemplínska a Bratislavská stolica. Na Slovensku nebolo ušetrené ani jediné mesto a napríklad v Bratislave zostalo po epidémii 186 obetí. Spolu zahynulo okolo 19-tisíc ľudí. Lekári napriek početným pitvám pôvod choroby nezistili, ale vďaka ich poznatkom z liečenia máme dnes o tejto tragédii bohatú literatúru. Tak, ako cholera v roku 1831 prišla, tak v tom istom roku aj odišla a do kroník sa zapísala ako najväčšia epidémie prvej polovice 19. storočia na našom území.

BRANISLAV CHOVAN