Slovenský kapitálový trh a hromadné investovanie sa už dlhší čas nachádzajú v suteréne svojich možností. Burzové indexy svojimi minimálnymi hodnotami pravidelne lámu negatívne rekordy a sledovanie ich nových ukazovateľov začína byť už pomaly nudné. Na celkovom postoji spoločnosti k tomuto spôsobu zhodnocovania svojich prostriedkov neprispeli ani posledné udalosti v spoločnostiach Goldfin Invest a Allegros. Každé podnikanie v sebe zahŕňa aj určitú časť rizika. Za obyvateľov tohto štátu desiatky rokov rozhodoval niekto iný. V plne liberalizovanej spoločnosti to tak však nie je. Najmä starší občania si ešte stále neuvedomujú, že zodpovednosť za ich rozhodnutia je len na ich pleciach. Táto situácia bola a je ideálnou živnou pôdou pre niekoľko desiatok spoločností, ktoré vznikli, aby zhodnocovali prostriedky občanov. Pod heslom "nikto ti nemôže dať toľko, koľko ti dokážem sľúbiť" odštartovali aj s masívnou podporou reklamy vo všetkých médiách svoju hviezdnu púť. Už pri vzniku týchto spoločností muselo byť ich predstaviteľom viac ako jasné, že výnosy, často prevyšujúce aj 50 percent, nikdy nedokážu vyprodukovať. Po niekoľkých rokoch fungovania sa dostanú do situácie, keď už nie sú schopné vyplácať výnosy a krachujú. Základné imanie spoločností, ktoré väčšinou tvorí len 200-tisíc korún, nemôže ani zďaleka riešiť vrátenie stoviek miliónov korún občanom. Problémov pri týchto spoločnostiach je niekoľko. Najvypuklejším je kontrola nad nimi. Kým investičné spoločnosti
na svoju činnosť potrebujú licenciu, ktorú im môže udeliť jedine ministerstvo financií, tieto spoločnosti na svoju činnosť nepotrebujú žiadnu licenciu. Podobne banky potrebujú licenciu udeľovanú Národnou bankou Slovenska (NBS). Na základe týchto licencií sú investičné spoločnosti pod sústavnou kontrolou Úradu dozoru nad kapitálovým trhom a banky pod bankovým dohľadom NBS. Rovnako je to aj so základným imaním. Kým investičná spoločnosť potrebuje 20 miliónov a banka 500 miliónov, napríklad spoločnosti Goldfin Invest stačilo na založenie 200-tisíc korún. Tieto "eseročky" a "aesky" problém prijímania peňazí od klientov riešia po svojom. Keďže občan im zo zákona nemôže zveriť peniaze, ponúknu časť spoločnosti na predaj. Už vopred sa zaviažu k spätnému odkúpeniu tohto podielu aj s pripočítaným vysokým výnosom. Ku kritickým ohlasom sa svojím stanoviskom pripojil aj riaditeľ asociácie investičných spoločností Roman Scherhaufer, keď vyhlásil, že "... tieto spoločnosti porušujú zákon a... je jedno, či používajú zmluvy o tichom spoločenstve, o pôžičke, o správe finančných prostriedkov alebo o predaji akcií s ich termínovaným spätným odkupom". Určite ešte niekoľko firiem s podobnými aktivitami skončí v krachu, občan sa však musí naučiť sám vedieť oddeľovať zrno od pliev. MAROŠ BAĽO
