, A. Kohútková, A. Dudášová, M. Babjak, P. Mikuláš, J. Ďurčo, V. Chmelo, J. Kundlák, S. Šomorjai.

Muselo uplynúť 67 sezón, vystriedať sa poltucet rôznych podôb Traviaty a Rigoletta, musel 30 rokov tróniť v repertoári Nabucco, aby sa konečne prvá slovenská scéna odhodlala vzkriesiť Falstaffa, posledné javiskové dielo Giuseppe Verdiho. Raz (či skôr permanentne) dostali prednosť populárne hity, nebol po ruke dirigent, inokedy režisér či protagonista. Alebo jednoducho chýbala odvaha uviesť "iného" Verdiho. Odpoveďou na otázku, či dnes nastal pravý čas inscenovať najchúlostivejší majstrov opus, mali dať víkendové bratislavské premiéry. Keď sa terajší riaditeľ opery poistil vyhlásením, že dramaturgicky zdedil Falstaffa po svojom predchodcovi, asi vedel, o čom hovorí. Hoci, buďme úprimní, odvážny projekt neostal celkom v hanbe. Falstaff je dôstojnou vizitkou svojho autora, obrazom jeho múdrosti, ľudskosti, no nadovšetko zrelosti kompozičného umenia. Rafinovaná charakteristika postáv, famózne vyvážená kombinácia jemného humoru s tragikou, poetickosti s reálnym zakotvením príbehu to všetko sú neklamné znaky, že ide o jeden z najdokonalejších skvostov opernej literatúry.

Režisérovi Pavlovi Smolíkovi slúži ku cti, že, pridŕžajúc sa partitúry, nedostal sa do otvorenej kolízie ani s textovou, ani s hudobnou podstatou predlohy. Už tento fakt v diele takom citlivom na udržanie správnej miery komického zveličenia s tragického podtextu, na odhadnutie "kvality" humoru a správneho temporytmu príbehu nie je zanedbateľný. Priznajme však, na kompliment je to primálo. Už druhá premiéra obnažila Smolíkove limity. Keď nemal k dispozícii také tvorivé a osobnostne vyzreté typy, akými boli protagonisti prvého obsadenia (Mikuláš Chmelo), časť koncepcie sa zrútila a atmosféra ochabla. Scénu Vladimíra Čápa tvorí obojstranne využiteľná drevená konštrukcia zodpovedajúca meniacim sa prostrediam a rámcovaná maľovaným horizontom. Podobne k staroanglickému renesančnému duchu smerujú i kostýmy Ľudmily Várossovej.

Wolf Dieter Maurer sa snažil vyťažiť z orchestra čo najviac farebných detailov a udržať kolektív inštrumentalistov a vokalistov v chúlostivých ansáblových číslach v súzvuku. Lepšie mu vyšiel prvý večer (na 2. premiére sa častejšie objavovali rytmické približnosti), hoci rezervy v nuansovaní a dynamickom diferencovaní zvuku prehliadnuť nemožno. Najsilnejšou stránkou sólistického obsadenia boli dva premiérové výkony. Peter Mikuláš vynikajúco odhadol charakterizačné miery tragikomického titulného hrdinu, vokálne mu barytónová poloha sedela ako šitá na telo, jeho Falstaff bol od prvého do posledného taktu stredobodom diania. Rovnocenne sa zhostil roly Forda Vladimír Chmelo, ktorého jadrný barytón má kovový lesk, legátovú kultúru a krásne znejúce výšky. Z prvého obsadenia treba spomenúť timbrovo ušľachtilú Nanettu A. Kohútkovej a ku charakterovým črtám Mrs. Quicklyovej sa blížiacu J. Sapara-Fischerovú. Žiaľ, celé alternatívne obsadenia na čele s M. Babjakom (názor, že Babjak môže spievať všetko, je úplne pomýlený!) podstatne menej zodpovedalo duchu diela i kritériám prvej slovenskej opernej scény. PAVEL UNGER (Autor je operný kritik)