e som odpracoval vo svojej profesii dvadsaťjeden rokov, okrem toho roky na rôznych brigádach, aby som poskytol svojej žene a trom deťom to najlepšie. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme sa spolu so ženou dali na podnikanie. Viem, že obchod je neustálym bojom s konkurenciou. Nezvládli sme to, nemali sme dostatočný vstupný kapitál alebo zdravého obchodného ducha," povedal unavene Milan. Zrazu začalo v dvadsaťjedenročnom šťastnom manželstve čosi škrípať. Žena nezvládla ťarchu okolností a psychicky sa zrútila. V náhlom afekte požiadala o rozvod. "A všetko sa rozsypalo. Hovorí sa, že čas rany zahojí. Snažím sa vstávať denne s nádejou, že nájdem prácu. No všade chcú len mladých do 35 rokov. Nie som sám, čo deriem podlahu úradu práce. Verte, je to pre mňa veľmi ponižujúce, keď v najproduktívnejšom veku stojím a žobrem o prácu. Zo spoločnej domácnosti som odišiel, žijem s osemdesiatročnou matkou. Tá ma každý deň okrikuje, aby som si hľadal prácu. Darmo jej vysvetľujem, že nič iné nerobím, nechápe. Je mi smutno z toho, že ani sebe, ani svojim deťom, a zvlášť matke, dnes nedokážem poskytnúť to, čo som ešte pred pár rokmi hravo zvládol. Len veľmi ťažko sa mi žije s pocitom neistoty, prázdna a neužitočnosti. Poznám i mladých, ktorým je jedno, či pracujú, alebo nie, nenesú za nič a nikoho zodpovednosť, podporu minú na drogy. Aj ja som sa skúšal utápať v zabudnutí alkoholom. No nebol to žiadny únik, len väčší žiaľ a zlosť."

KATARÍNA SCHMIDTOVÁ