ku či v Rakúsku sa veľmi usilujú o znovuzvolenie, lebo je to dôkaz, že občania sú spokojní s nimi i so svojou prvou voľbou. Keď sa pred šiestimi rokmi Michal Kováč uchádzal o post hlavy štátu, žiadne prehnané očakávania vo verejnosti nevyvolával. Bol zvolený, lebo tak rozhodli poslanci. Šancu, ktorú tým dostal, nepremárnil. Vo svojom úrade odviedol viac, ako sa od neho všeobecne očakávalo. Lenže pri jeho druhom pokuse o zvolenie sa to zatiaľ veľmi neprejavilo - prieskumy verejnej mienky hlásia preferencie, ktoré z neho favorita nerobia. Ako vravel jeden český dramatik, to sú tie paradoxy.

"NESLÚŽI MI TO KU CTI"

Lech Walesa, Árpád Göncz i Václav Havel sa stali predstaviteľmi svojich štátov vďaka tomu, čím boli v časoch totality. Michal Kováč sa ním stal až kvôli svojej činnosti po novembri 1989. A predovšetkým vďaka okolnosti, že bol fakticky, hoci nie oficiálne, prvým podpredsedom HZDS.

Ako jeden z prvých v tomto hnutí - už v septembri 1991 - napísal, že federáciu s Čechmi by mala nahradiť konfederácia, teda útvar, ktorý predstavuje "spojenie národných štátov". Na rokovaniach českej a slovenskej reprezentácie po voľbách v roku 1992 v rozhodujúcich chvíľach vplýval na svojho váhajúceho predsedu, aby sa nebál samostatnosti. Napríklad vtedy, keď Václav Klaus ponúkol Slovákom, že Praha im vyrovná rozpočet, ak zostanú vo federácii, či na stretnutí v Jihlave, keď česká strana prišla s požiadavkou, aby Mečiar podpísal vyhlásenie, že HZDS nepodporuje vznik únie Česka a Slovenska. Podľa účastníkov stretnutia sa vtedy predseda HZDS zastrájal, že také ultimátum nikdy nepodpíše. Dobre informovaní redaktori MF DNES zistili, že napokon zmenil názor až pod náporom sústredenej argumentácie svojich kolegov, "predovšetkým predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR Michala Kováča".

V decembri 1992 podpredseda HZDS ohlásil svoje ašpirácie na najvyšší post v samostatnej republike. Treba povedať, že sa stal prezidentom nie preto, lebo si to jeho šéf želal, ale z toho dôvodu, že Vladimír Mečiar to nedokázal prekaziť. Vo februári a v marci 1993 bol totiž veľmi zaneprázdnený ťažkým bojom so svojím ďalším podpredsedom Kňažkom, takže sa neodvážil priamo vystúpiť aj proti Kováčovi a intriga, ktorú spolu s Ivanom Lexom zosnoval, bola príliš jemná, aby zvrátila konečný výsledok. Navyše Michal Kováč to svojmu predsedovi vôbec neuľahčil, pretože vtedy Mečiara veľmi chválil, takže pre šéfa HZDS nebolo jednoduché otvorene zamietnuť kandidatúru svojho podpredsedu. Vtedajší pretendent Kováč početné zmienky o Mečiarových nedemokratických sklonoch odmietol slovami: "Obvinenia z autoritatívnosti môžu vyplývať z komplexov, keď sa porovnávame s jeho mimoriadnymi schopnosťami a cítime, že v mnohých otázkach sa mu nevieme vyrovnať..." Tento výrok Michala Kováča pochádza z februára 1993. On sám po rokoch na otázku, kedy zistil, že Mečiar je hrozbou pre demokraciu, odpovedal: "Vedeli sme to už v roku 1991." Na doplňujúcu otázku, ako s vedomím, ktoré získal v roku 1991, mohol chváliť Mečiara ešte na začiatku roku 1993, Michal Kováč odpovedal: "Bola to taktika na získanie hlasov poslancov za HZDS... Neslúži mi to ku cti." Aj vďaka tejto taktike a ochote na ňu sa stal prezidentom Slovenskej republiky. A prakticky okamžite stál pred voľbou, ktorý z možných druhov a spôsobov "prezidentovania" si vyberie. Slúži mu ku cti, že si vybral ten, pre ktorý sa na dlhé roky stal najčastejšie hanobeným slovenským politikom.

"MY SME NEZÁVISLE

VSTUPOVALI DO POLITIKY"

Už od prvých dní v úrade mal Michal Kováč väčšie či menšie kolízie a konflikty s predsedom vlády. No k prvej veľkej a zásadnej roztržke medzi nimi došlo po niekoľkých mesiacoch, keď vtedajší šéf menšinového kabinetu neuzavrel koalíciu so SNS, ale obvinil jej vtedajšieho predsedu Černáka, že žiadal od ministra financií milión pre svoju stranu. Prezident si vtedy pozval Mečiara na rozhovor, kde sa ho priamo opýtal, ako si predstavuje ďalší vývoj a prečo znemožnil dohodu tým, že osočil predstaviteľa SNS. Namiesto odpovede od šéfa HZDS počul: "A vy ste už zabudli, že bezo mňa by ste boli nuly?" Po Kováčovej replike, že "my sme nezávisle vstupovali do politického života" a že teraz by mali spolupracovať podľa svojich právomocí, teda ako prezident a premiér, sa vzťahy medzi nimi silne skomplikovali. K ich ďalšiemu zhoršeniu došlo vtedy, keď na jeseň roku 1993 sa predseda vlády pokúšal presvedčiť prezidenta, aby vymenoval Ivana Lexu za ministra privatizácie. Mečiar to zdôvodňoval pozoruhodnými argumentmi - tým, že "HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje". A ešte dodatkom, že "túto robotu mu nikto iný ako Ivan Lexa urobiť nemôže a že keď ju spraví, pošle ho preč". Napriek veľkému naliehaniu Michal Kováč žiadosti svojho bývalého predsedu nevyhovel. Nespokojný Mečiar potom zaútočil na hlavu štátu aj verejne. Už v decembri 1993 na mítingu hnutia bez okolkov skonštatoval: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali."

Keď Michal Kováč vo svojej prvej správe o stave republiky oboznámil poslancov i verejnosť s tým, že má zásadné výhrady k štýlu a metódam politickej práce pána Mečiara i k spôsobu jeho vládnutia, stal sa na dlhý čas hlavným terčom útokov predsedu HZDS.

"INŠTITÚCIA,

KTORÁ SA VZOPRELA"

Od marca 1994 mal premiér Mečiar k hlave štátu rovnaký vzťah ako ku každému inému svojmu "nepriateľovi", ba ešte horší. Michala Kováča strčil do jedného vreca spolu s predstaviteľmi opozičných strán, nezávislými novinármi, šéfmi odborov, reprezentantmi cirkví, ľuďmi z mimovládnych organizácií a napokon i s dvoma tretinami slovenskej populácie. Prezident Kováč sa tam dostal presne z toho istého dôvodu ako všetci ostatní. Už začiatkom roku 1996 to postrehol a vyjadril aj redaktor denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung, ktorý napísal, že Mečiar bojuje ako s nepriateľom s každým, kto si bráni svoju autonómiu a nepodriaďuje sa jeho vôli. "Jednou z mála inštitúcií, ktorá sa vzoprela Mečiarovej mánii na kontrolu, je prezident," poznamenal komentátor Berthold Kohler a dodal, že Michal Kováč, niekdajší spoluzakladateľ HZDS, odporom proti autokratickému premiérovi prerástol sám seba.

Práve pre tento odpor sa stal najčastejším objektom koaličných a vládnych atakov - začali sa uznesením, že nemá dôveru zákonodarného zboru, pokračovali obvinením zo zneužívania tajnej služby, obvinením z hospodárskej trestnej činnosti a skončili sa obvinením z vlastizrady, ktoré sformulovala a schválila tretia Mečiarova vláda. Únos a zavlečenie jeho syna boli súčasťou tlaku, ktorý ho mal donútiť k rezignácii. Napriek enormnej snahe predsedu HZDS však Michal Kováč vo svojej funkcii vytrval a ako najvyšší ústavný činiteľ do posledného dňa pomáhal tým, ktorí bránili zásady demokracie a právneho štátu pred náporom mečiarizmu. Bol prezidentom v čase, ktorý mu ponúkol na výber len dve možnosti: Buď zhanobiť seba a úrad poslušnosťou jednému mimoriadne neštandardnému politikovi, alebo sa stať terčom útokov tohto politika. Michal Kováč si vybral druhú možnosť. Po voľbách v roku 1998 očakával, že to jeho spoluobčania ocenia. Ak ešte pred voľbami ohlasoval, že z vlastnej iniciatívy kandidovať nemieni, 21. novembra 1998 oznámil, že sa bude uchádzať o najvyššiu ústavnú funkciu. Zdôvodnil to tým, že pociťuje "morálnu povinnosť ponúknuť našim občanom svoje služby". A dodal, že iba občania "ma môžu svojím rozhodnutím zbaviť tohto morálneho záväzku".

Skutočnosť, že jeho ponuka nemala zatiaľ vo verejnosti ten ohlas, aký zrejme očakával, mala vplyv na dikciu ďalších jeho vyjadrení i celej kampane.

"PRÍLIŠ MNOHO

OSOBNÝCH ZÁUJMOV"

Michal Kováč začal častejšie pripomínať, že Slovenská republika nie je v takej pozícii, aby mohla zahodiť kredit, ktorý získal ako prezident. Podľa neho si krajina nemôže dovoliť každé funkčné obdobie voliť niekoho iného, lebo hlava štátu, ktorá pôsobí v druhom období, je oveľa užitočnejšia ako prezident, ktorý iba začína. Pokojný a zmierlivý tón kandidáta zo začiatku roka potom v marci a apríli vystriedali stanoviská, ktoré sú už oveľa razantnejšie.

V rozhovore, ktorý poskytol začiatkom februára českému MF DNES, Michal Kováč na otázku, či by ako prezident dal milosť Lexovi a Mečiarovi, keby boli odsúdení za únos jeho syna, odpovedal: "Bolo by to ťažké rozhodovanie. Ale aby som nemohol byť obviňovaný z túžby po pomste, preto by som im zrejme milosť udelil." Na tú istú otázku v apríli odpovedal inak: "Amnestiu alebo udelenie milosti by si v tomto prípade nemal dovoliť žiaden prezident. U nás sú to vlastne v porevolučnom období prvé prípady, kde sa predstavitelia štátnych orgánov dopustili vážnych trestných činov. A to si nemôžeme dovoliť pardonovať, ani následne omilosťovať." Menil sa však nielen jeho názor na amnestiu, ale aj na to, ako sa k nemu zachovala Slovenská demokratická koalícia a jej predstavitelia.

Aj keď vždy pripomínal, že naša i zahraničná verejnosť očakávali, že bude spoločným kandidátom víťazných strán v priamych voľbách, ich zhodu na inom kandidátovi spočiatku hodnotil ako "nevyhnutný politický kompromis", pre ktorý mal pochopenie. V apríli však na otázku, ako si vysveľuje, že bývalí opoziční politici, ktorí sa o ňom vyjadrovali ako o pilieri demokracie a parlamentarizmu, ho ako víťazi volieb vôbec neoslovili, odpovedal už oveľa tvrdšie: "Ja si to vysvetľujem tak, že neboli schopní prekročiť hranice záujmov vlastnej strany a že vnútri týchto strán bolo príliš mnoho osobných záujmov, ktoré bolo treba uspokojiť." Nespokojnosť Michala Kováča s vývojom udalostí sa prejavila aj tým, že zo všetkých kandidátov najviac a najostrejšie kritizoval vykonávací zákon o voľbe prezidenta.

Podľa neho je táto norma - z hľadiska slobody šírenia informácií - horšia, ako bol ostro kritizovaný zákon o parlamentných voľbách, ktorý schválila bývalá vládna garnitúra. "Ako prezident by som tento zákon vrátil na prepracovanie," vyhlásil pán Kováč a dodal, že jeho ustanovenia sú v rozpore s ústavou a sú diskriminačné voči občianskym kandidátom. Tvrdenie, že NR SR schválila úpravu, ktorá zakazuje prezidentským kandidátom akúkoľvek volebnú kampaň pred jej oficiálnym začiatkom, sa objavilo aj na billboardoch a v inzercii, o ktorých každý vie, že propagujú bývalého prezidenta. A ktoré sú na uliciach a v tlači dávno pred začiatkom volebnej kampane...

Exprezidentovi sa nepáči, že zákon neposkytuje uchádzačom príspevok zo štátneho rozpočtu podľa počtu získaných hlasov, a ani to, že straníckemu kandidátovi môže vysielací čas v médiách uhradiť jeho strana, "kým ostatní kandidáti si to budú musieť financovať sami". Jeho sťažnosti však nemali väčší ohlas - predstava, že by daňoví poplatníci mali prispievať na kampaň všetkým prezidentským uchádzačom totiž verejnosť nenadchla, a súdiac podľa toho, kto všetko kandiduje, ani si väčšiu podporu nikdy nezíska.

"NEZIŠTNE PONÚKNUŤ

SVOJE SLUŽBY"

Bývalý prezident svoje doterajšie neuspokojivé preferencie dáva do súvislosti s tým, že ide o "negatívny dopad dlhodobej diskreditácie mojej osoby na vedomie ľudí". Rád by preto počas kampane dosiahol, "aby občania vedeli, kto bol Michal Kováč ako prezident republiky". Problém je v tom, že ak niektorí z voličov ešte nevedia, kto bol Kováč ako prezident, už sa to zrejme ani nedozvedia - a médiá na tom sotva môžu niečo zmeniť. Napriek tomu pán Kováč je veľmi nespokojný s možnosťami, aké mu poskytuje slovenská verejnoprávna televízia. V českej tlači sa posťažoval, že STV ignoruje jeho tlačovky a že na rozdiel od Českej televízie, ktorá na oboch programoch odvysielala dokument Prvý prezident SR, "slovenské médiá ho, až sa to hanbím povedať, ignorujú". V polovici apríla uchádzač o úrad najvyšší vyhlásil, že STV si neplní svoju zákonnú povinnosť informovať občanov a nedáva rovnaký priestor všetkým uchádzačom o prezidentské kreslo. Pretože si to myslia aj všetci jeho kolegovia-uchádzači, zrejme to nebude s STV až také zlé.

Michal Kováč často hovorí, že svoju kandidatúru cíti ako "morálnu povinnosť nezištne ponúknuť svoje služby tejto krajine", a čoraz častejšie i nápadnejšie sa porovnáva s inými "ponúkajúcimi". Predovšetkým s Rudolfom Schusterom, aj keď ho menovite nespomína. So zjavnou narážkou na fakt, že košický primátor nie je akceptovaný všetkými stranami vládneho zoskupenia, exprezident hovorí, že Slovensko potrebuje prezidenta, ktorý nebude rozdeľovať koalíciu a ktorého budú prirodzene rešpektovať predstavitelia všetkých jej strán. Pri nepriamom porovnávaní seba s ostatnými kandidátmi vyzdvihuje svoje zásluhy z čias nedávno minulých, lebo vraví, že "nikdy nemožno zabudnúť na tých, ktorí sa postavili proti Mečiarovmu režimu v časoch, keď sa zdalo, že je neporaziteľný". Vstupom predsedu HZDS do kampane získal ešte jeden motív, ktorý vyzdvihuje do popredia: "Som odhodlaný vyhrať súboj Kováč - Mečiar." Ibaže rozhodnutie, či sa tento súboj naozaj uskutoční, nezávisí od neho.

Bývalý prezident predložil svoju ponuku, lebo, ako hovorí, považoval to za svoju morálnu povinnosť. Ak je tak, potom by si nemal veľmi všímať, čo ponúkajú iní, ani to, či je o jeho ponuku primeraný záujem. Človek, ak si plní svoju povinnosť, plní si ju kvôli sebe, a nie preto, aby mal úspech. Iba vtedy je jeho ponuka naozaj nezištná. MARIÁN LEŠKO