u SDK, v minulosti bol podpredsedom KDH pre zahraničnú politiku. Pôvodným povolaním je elektrotechnický inžinier, ženatý, otec troch detí. Po vyštudovaní Elektrotechnickej fakulty Technickej univerzity v Košiciach pracoval ako konštruktér v Závodoch priemyselnej automatizácie v Prešove. V roku 1992 a neskôr i v parlamentných voľbách v roku 1994 bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1994 absolvoval jednosemestrálne štúdiá na Georgetown University vo Washingtone a University of Antwerp v Belgicku. Je tiež členom správnej rady Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a prednášal medzinárodné vzťahy na Trnavskej univerzite.

Ste štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí a zároveň vládou menovaným hlavným vyjednávačom pre európsku integráciu. V čom spočíva poslanie hlavného vyjednávača?

"Ak by som to mal odľahčiť, tak poviem, že ešte niet s kým vyjednávať. Slovensko sa zatiaľ ešte len usiluje o získanie pozvania na vyjednávanie s EÚ o podmienkach svojho začlenenia. Summit v Luxemburgu (december 1997) definoval proces rozširovania EÚ ako inkluzívny. Slovensko bolo síce označené ako jediná krajina, ktorá nespĺňa politické kritériá, zároveň však bolo ponechané v procese, takže dnes sa usilujeme po splnení politických kritérií o presun do skupiny negociujúcich krajín."

Čo je teda náplňou práce hlavného vyjednávača v čase, keď - ako sám hovoríte - niet ešte s kým vyjednávať?

"Celkovou prioritou SR - i mojou - je na konci roka v Helsinkách dostať pozvanie pre Slovensko na rokovanie o členstve v únii. Ale aj príprava na negociácie je vážnou fázou. Nedá sa preskočiť, skôr naopak, je potrebné ju intenzívne využiť tak, aby sme po pozvaní celý proces rokovania o vstupe vedeli zvládať pre dobro Slovenska. V súčasnosti koordinujem činnosť 29 pracovných skupín, ktoré pripravujú porovnanie našej legislatívy s európskou - teda tzv. screening - a vediem aj Pracovný výbor ministerskej rady vlády pre európsku integráciu."

Nemáte niekedy dojem, že obhajovať záujmy takej malej krajiny môže byť aj frustrujúce?

"Nie. Slovensko, aj keď je najmenšie v regióne, môže byť kľúčové pre mnohé spoločné problémy a postupy: ak ho bude spájať, tak bude vítané, podporované, dôležité. Môže dostať mandát aj tam, kde sú mocnejší podozrievaní, že presadzujú len záujmy veľkých krajín. Hlavné mesto EÚ a NATO je dnes v Bruseli, v malom Belgicku, nie vo Francúzsku alebo v Nemecku. Adekvátnu úlohu v regionálnych záležitostiach by mohlo zohrávať aj Slovensko v strednej Európe. Potenciál štátov dnes netvoria len silové prvky, teda tzv. hard-power, ale aj soft-power, teda naša atraktívnosť, komunikatívnosť, kultúrna vyspelosť, otvorenosť, aktívne nasadenie a postavenie v medzinárodných vzťahoch - to všetko môže nahradzovať geografické a iné limity."

Hovoriac o regióne, máte na mysli Visegrádsku štvorku?

"Visegrádska spolupráca bola po prvýkrát zadeklarovaná v roku 1990 v Bratislave vtedajším prezidentom Havlom. Po deviatich rokoch sa bude môcť o nej nielen hovoriť, ale budeme ju napĺňať konkrétnym obsahom, znovu už o mesiac tu v Bratislave na summite štyroch premiérov, ktorý sa uskutoční 14. mája. Do EÚ musíme totiž doniesť svoj vlastný príspevok, len tak môžeme obohatiť Európu. Nielen klopať na dvere a žiadať o čosi, ale budovať tie isté dimenzie a hodnoty v našom priestore. Nielen obdivovať francúzsko-nemecké zmierenie a Európu bez hraníc na Západe, ale budovať čosi podobné aj tu u nás, na Východe. Verím, že po rokoch perfekcionizmu, nedorozumení a prehliadania potenciálu spoločného postupu sa návrat k Visegrádu stane trvalým javom, ktorý môže prerásť až za hranice nášho integračného úsilia."

Čo tým máte na mysli?

"Ako Visegrádska štvorka môžeme veľmi kompaktne posobiť aj v NATO, aj v EÚ. Pretože máme veľa spoločného z histórie i v kultúre, môžeme sa stať obdobou toho, čím je na Západe Benelux alebo Nordická liga v Škandinávii. Pojem Visegrád môže mať konkrétny charakter politiky, a keď bude fungovať, bude to znamenať, že Slovensko zohráva úlohu súdržného článku v strednej Európe. Bude srdcom, ktoré spoločenstvo spája a nie klinom, ktorý rozdeľuje."

Nato, aby sa niečo podobné stalo skutočnosťou, sa však Slovensku musí podariť dohnať handicap, ktorý má voči ostatným trom členom štvorky. Sú nám tieto krajiny dnes ochotné podať pomocnú ruku, resp. máme sa od nich čo učiť?

"Česká republika, Maďarsko a Poľsko sú dnes veľmi otvorené krajiny pre spoluprácu na integračnom úsilí. Je síce na jednej strane pravda, že je aj v ich národnom záujme, aby Slovensko bolo v tých istých zoskupeniach, aby sa dostalo do EÚ, aby nemuseli budovať Schengenskú hranicu okolo nás. Ale je to v prvom rade v našom záujme. Teda netreba sa pritom znovu spoliehať na mapu, že ona vyrieši naše otázniky, že nás musia zobrať, pretože nás potrebujú. Zatiaľ to tak nie je, ani to tak nebude, žeby únia či aliancia potrebovala viac nás ako naopak."

Už nám to v prípade NATO, ale aj vylúčenia z prvej skupiny krajín, rokujúcich o vstupe do EÚ, dokonca aj dokázali.

"Áno, dokázali nám, že ak by aj niekto na Slovensku chcel byť pupkom sveta, tak že pupok nie je práve najdôležitejší. Komunikačné trasy môžu totiž ísť aj severom, aj juhom, jednoducho môžu ísť aj mimo nás. Aby som však príliš neodbočoval, naši susedia sú veľmi otvorení v komunikácii a rozprávame sa nielen o tom, ako sa dá, ale aj ako sa nedá alebo nemá v integračnom úsilí postupovať, kde sa stali chyby v ich postupoch, ktorých sa Slovensko môže vyvarovať. My ich totiž chceme dobehnúť nie vďaka ich problémom, nie tak, aby oni čakali na nás. Skôr naopak: efektívnejším prístupom, väčším úsilím, urýchľovaním prípravy sa dá docieliť, že Slovensko by mohlo byť zaradené do prvej skupiny. Na druhej strane však súčasné operácie leteckých síl NATO v Juhoslávii dokazujú, že SR môže byť významným a vítaným príspevkom pre kolektívnu bezpečnosť v strednej Európe."

Na vyrovnanie tohoto handicapu máme dnes k dispozícii aj pracovnú skupinu na vysokej úrovni medzi EÚ a Slovenskom. Vy sám ste sa nedávno vyjadrili, že je to ojedinelý mechanizmus, ktorý Slovensko nechce zneužívať.

"Tak trochu sme si vytvorenie tejto pracovnej skupiny vyžiadali špecifickou situáciou, v ktorej sa Slovensko ocitlo po voľbách. Nový parlament a nová vláda nastupovali pár dní predtým, ako bola zverejnená pravidelná správa o všetkých asociovaných krajinách EÚ. My sme už v dobe povolebnej žiadali o istý časový posun hodnotenia Slovenska. Európska komisia (EK) nebola ochotná akceptovať takúto požiadavku, ale ako protinávrh nám ponúkla zriadenie komisie na vysokej úrovni. Privítali sme to, pretože to znamená vytvorenie ďalšieho komunikačného kanála medzi Európskou komisiou a Slovenskou republikou. Veľmi dôležitého, pretože na druhej strane stola sedia tí najpovolanejší ľudia z Prvého direktoriátu EK, ktorý má na starosti vzťahy s krajinami strednej a východnej Európy. My sme využili tento prístup na veľmi otvorenú komunikáciu. Nič neskrývame, skôr naopak, snažíme sa im byť veľmi otvorenými partnermi. A čo je hlavné, vláda berie spoločné odporúčania veľmi vážne."

Je pravda, že nám dokonca niektoré krajiny, ktoré sa tiež snažia o preradenie do prvej skupiny, začínajú pracovnú skupinu závidieť?

"Dostávame signály o tom, že pracovná skupina na vysokej úrovni je špecifická, že ju má len Slovensko. Aj preto nemôže trvať neobmedzene, bez časového plánu, a nemala by ani nahrádzať iné mechanizmy, ktoré máme k dispozícii ako každý iný kandidát. Skôr naopak, z tohto špecifického nástroja chceme prejsť čo najskôr na normálnu trajektóriu a ukázať, že sme pripravení, ponúknutú šancu sme využili a nepotrebujeme veľa času na dozrievanie pre rokovanie o členstve."

Kedy budeme môcť privítať v Bratislave prvé dôležité zahraničné návštevy a najmä prvé investície?

"Myslím si, že prvé vážne návštevy už na Slovensku bolo vidieť a ďalšie budú prichádzať. Nie je ľahké dostať do kalendárov premiérov a ministrov významných európskych krajín popri tom všetkom, čo sa dnes vo svete deje, aj slovenskú agendu. Ani nehovoriac o úrovni prezidentskej, aj keď voľba hlavy štátu je zatiaľ našou domácou úlohou. Boli tu však už premiéri Českej republiky, Maďarska, Slovinska, Bulharska, máme prisľúbené návštevy predsedov kabinetov zo Španielska, Ukrajiny, Luxemburska a Belgicka. Premiér Dzurinda už bol prijatý na najvyššej úrovni v rámci EÚ a NATO, v Rakúsku, Poľsku, Nemecku, Taliansku a vo Vatikáne a onedlho bude aj vo Francúzsku, čo je bilancia, ktorú bývalý premiér nedokázal realizovať za štyri roky."

A čo investície?

"Usilujeme sa a veľa z toho, čo chceme, o čo sa snažíme, sa začína dariť. Od 1. apríla je v platnosti nová legislatíva, ktorá zvýhodňuje zahraničné investície, osobitne v okresoch s vysokou nezamestnanosťou. Chce to však vytvoriť v zahraničí obraz dlhodobej stability a dôveryhodnosť, aby sa nám podarilo získať skutočné veľké súkromné investície. Obnovili sme dôveru v demokratickom svete. O stabilitu súčasného vývoja sa treba dennodenne usilovať hlavne doma. Teraz je úrodná doba na zakladanie novej dôvery a vzťahov a ovocie verím, že príde v dohľadnom období."

Bruselom nedávno otriasol škandál Európskej komisie. Na nedávnom berlínskom summite prijala Európska rada reformy doslova v tieni kosovského konfliktu. Nezdá sa vám, že toto všetko môže skomplikovať naše integračné záujmy?

"Vstupujeme do reálnej Európy, nie do nejakej ideálnej, ktorá hladko funguje, v ktorej je všetko vopred naplánované a jasné. Skôr naopak, je to Európa rôznych záujmov, zdedených alebo novodobých problémov. Ale zároveň je to aj Európa, ktorá dokázala, že sa dá aspoň v tej väčšej časti kontinentu žiť 50 rokov bez vojny, že sa dá stavať na hodnotách slobody, plurality, demokracie, sociálno-trhového hospodárstva, na perspektíve spolupráce štátov a národov. Nedávna kríza v EÚ je výzvou na efektívnejšie a zodpovednejšie spravovanie spoločnej agendy, vrátane rozširovania únie. Kosovský vývoj je skúškou odhodlanosti hlavne aliancie a medzinárodného spoločenstva reagovať principiálne na masívne porušovanie ľudských práv, genocídu, vyháňanie iného etnika z územia štátu. Integrácia Slovenska do stabilnej, bezpečnej a prosperujúcej Európy je na pozadí týchto udalostí ešte dôležitejšia."

V súvislosti s budúcou Európou sa často hovorí jedným dychom aj o vzájomnej solidarite jej národov.

"Solidarita bola, je a musí byť cementom integračných vzťahov v Európe, to znamená solidarita väčšieho s menším, silnejšieho so slabším. Ťažko to niektorí ľudia prijímajú, najmä tí, ktorí sú zameraní xenofóbne. Ale v takomto vzťahu získavajú všetci, aj slabší, aj silnejší, aj chudobnejší, aj bohatší. Tou inou alternatívou je len studené rozdelenie, tvrdá hra záujmov alebo egoistických postojov a celkové neriešenie problémov potom postihuje viac-menej negatívne všetkých."

Odchodom Helmuta Kohla však akoby Európa zrazu stratila niekoho, kto jej celé roky vtláčal svoju víziu. Ako sa cítite vy, ako kresťanský demokrat, v súčasnej socialistickej Európe?

"Súčasní predstavitelia hovoria viac o realizme ako o vízii. Ja v tom nevidím kontradikciu, skôr taký rozdiel, ako je medzi nohami a rukou: nohy musia stáť na pevnej zemi a v tom vidím realizmus, pragmatizmus, a ruka by mala ukazovať smer na obzore, politickú víziu. Ak mám zodpovedať trošku aj tú stranícku polohu, kresťanskí demokrati boli vždy veľmi vážnymi ohlasovateľmi, motormi, iniciátormi mnohých citlivých a dlhodobých riešení, či už spomenieme Alcida de Gasperiho, Konrada Adenauera či Roberta Schumanna, ale aj Helmuta Kohla. Boli to ľudia, ktorí vedeli podať víziu zjednocovania Európy tak, že priniesla svoje pozitívne ovocie. Veď aj prelomová Maastrichtská zmluva bola dielom skôr konzervatívneho myslenia. Kým na Západe prevládajú dnes socialisti, v strednej Európe je to viac vpravo. Kresťanská demokracie je silná, ak nie je ďaleko od stredu, ak je blízko k ľuďom, presadzuje slobodu jednotlivca, ale aj sociálnu zodpovednosť a solidaritu."

Ako je možné, že v čase, keď sa jedna časť kontinentu úspešne zjednocuje, sa druhá ocitá vo víre tých najhorších vášní?

"Európsky vývoj prebieha medzi dvoma pólmi: jedným je Maastricht, kde sa hovorí o Európe bez hraníc, o vážnych slobodách: o voľnom pohybe pracovnej sily, služieb, tovarov a kapitálu, o novej sociálnej politike, európskom občianstve, o spoločnej mene... Druhým pólom je Sarajevo, kde sa začínali niektoré minulé vojny, kde sa ešte aj teraz hlási o slovo politika, ktorá znamená likvidáciu ľudí na základe etnickej príslušnosti alebo náboženstva, kde sa odhaľujú masové hroby. Medzi týmito dvoma pólmi prebieha európsky vývoj a jeden i druhý realizujú konkrétni politickí lídri.

Slovensko sa dnes hlási k tej prvej podobe Európy. To všetko si vyžadovalo desaťročia vývoja aj konkrétnu politickú zodpovednosť. A veľmi by som želal Slovensku, ale aj partnerským krajinám, aby mali politikov, ktorí sú schopní prevziať zodpovednosť nielen za krajinu, ale aj zodpovednosť za väčšie okolie. Ak dokážeme spojiť tieto dve roviny, tak sme schopní nájsť aj riešenia, ktoré sú dobré aj pre celý kontinent."

Čo vo vás utvrdzuje presvedčenie, že o ašpiráciách Slovenska na preradenie do prvej skupiny integrujúcich sa krajín rozhodne už helsinský summit EÚ v decembri?

"Zo strany EÚ totiž nie je možné ďalej odkladať konečný verdikt o tom, kto z druhej skupiny sa kvalifikoval do prvej. Lotyšsko je už dlhšie na čakačke a Slovensko bolo vynechané pre politické kritériá. Ak zvolíme hlavu štátu a prijmeme do leta zákon o používaní menšinových jazykov v úradnom styku, tak politická agenda by nás už nemala pri hodnotení zaťažovať. A to ostatné je v našom prípade porovnateľné s ostatnými krajinami prvej skupiny: v niečom sme lepší, v niečom potrebujeme pridať. Európska komisia a Európska rada potrebujú demonštrovať, že neuplatňujú skupinový prístup, ale práve naopak, že jeden jazdný pruh je naozaj voľný na predbiehanie."

Možno by dobrým nástrojom na intenzívnejšiu prípravu aj ďalších krajín, ktoré čakajú na preradenie do prvej skupiny, mohla byť práve obdoba našej pracovnej skupiny na vysokej úrovni?

"Áno, náš osobitný príspevok by mohol byť v odovzdaní skúsenosti s týmto mechanizmom plus zvolanie asociačnej porady teraz už dvanástich asociovaných krajín - po tom, čo sa Malta znovu rozhodla obnoviť svoju prihlášku - tu v Bratislave v novembri tohto roku. Je to fórum, ktoré predtým nefungovalo, ale mohlo by znamenať veľmi vážnu výmenu informácií a skúseností z integračného procesu asociovaných krajín."

Mohli by sme tým EÚ dokázať, že solidarita je slovo, ktoré nie je cudzie ani asociovaným krajinám?

"To je veľmi doležitá filozofia: demonštrovať na jednej strane našim ľuďom, že EÚ je schopná solidarity s nami, že k nám prichádzajú prostriedky od iných daňových poplatníkov, ale zároveň dvíhať povedomie o tom, že aj my sme povinní byť nielen konzumentmi, ale aj aktívnymi tvorcami solidarity smerom k iným. Napríklad smerom k Ukrajine, ktorá pri mojej návšteve v Kyjeve naznačila, že by sa chcela konzultačného fóra zúčastniť ako pozorovateľ. A my nemôžeme zabúdať na východnú Európu. Veď práve tam žijú ľudia, ktorí potrebujú solidaritu, pomoc, stabilitu ešte viac ako my samotní. Na druhej strane by mohol byť pre nás usporiadaný vývoj na Východe veľmi významný, pretože ak hľadáme trhy, tak hľadáme trhy solventné, stabilné..."

Kde sú potom podľa vás až hranice zjednotenej Európy? Môže sa raz jej súčasťou stať aj Rusko?

"Takou predsieňou Európy je Rada Európy. Po tom, čo bolo nedávno prijaté Gruzínsko, je tam dnes 41 štátov. Do úplnosti chýbajú ešte dve zakaukazské republiky, nateraz suspendované Bielorusko, ďalej Bosna a Hercegovina a napokon Zväzová republika Juhoslávia. Európa nemôže byť zjednotená na nejakej spoločnej ideológii alebo hegemonistickom prístupe niekoho silného, kto by to nejako `zariadil`, alebo na nejakej rovnováhe mocností. Jediný možný spôsob, ako ju zjednotiť, je vybudovať spoločenstvo štátov a národov na princípoch a hodnotách, ktoré sú ochotné prijať za svoje. Sú zhrnuté v tzv. kodanských kritériách a sú to princípy slobody, pluralitnej demokracie a právneho štátu. Ak túto filozofiu je schopné prijať a budovať aj Rusko, ak je schopné orientovať svoje strategické väzby smerom na západ, na Európu, nie na Áziu, tak si viem predstaviť aj tzv. nemožné. Veď to, čo sa pred desiatimi rokmi zdalo nemožné, dnes už vnímame pomaly ako každodennú realitu."

JURAJ KITTLER