Prvá možnosť: Dané teritórium patrí národu, ktorý sa na ňom usadil prvý. Problémy: Ako to zistiť? Ako ďaleko do histórie treba ísť? Ktoré historické pramene (alebo archeologické nálezy) vziať za bernú mincu a kto má rozhodnúť?

Druhá možnosť: Teritórium patrí národu, ktorého populácia je na ňom väčšinová. Problémy: Ak je región súčasťou väčšieho celku, potom Albánci sú väčšinou v Kosove, ale menšinou v Juhoslávii. Naopak, Srbi menšinou v Kosove, ale väčšinou v Juhoslávii. Na aké celky treba väčšinový princíp uplatniť? Na kontinenty, jestvujúce štáty, regióny alebo na každú dedinu?

Tretia možnosť: Územie patrí silnejším. Problémy: Silný zvykne diktovať slabším. Tí sa zvyknú brániť. Na konfrontáciu napokon doplatia predovšetkým tí, ktorí o žiadnu moc nad územím nestoja, teda civilisti a predovšetkým ženy a deti. A tiež - kto je najsilnejší? V Juhoslávii je to Miloševičova armáda. V Európe je to NATO. A vo svete podľa toho, ako sa veľmoci dohodnú. Má raz Kosovo patriť napríklad Rusom a Číňanom?

Štvrtá možnosť: Územie patrí najbohatším z tých, ktorí majú záujem ho kúpiť. Problémy: V globalizovanom svete sa moc presúva od politikov k manažérom. Zásadné rozhodnutia nerobia vlády, ale nadnárodné firmy. Kritériom je zisk a dôsledkom to, že bohatí bohatnú a chudobní sú čoraz chudobnejší. Kapitál navyše pragmaticky smeruje do stabilných oblastí. Aký dôvod by mohli mať manažéri na to, aby vznik stabilnej situácie financovali? Manažér nerobí politiku, ale biznis, to, čomu sa vyhýba, je strata.

Piata možnosť: Teritórium patrí vodcom. Problémy: Vodca od vekov "rozdeľuje, aby panoval". Prečo veriť, že sa obyvateľstvo zomkne okolo osvieteného panovníka, keď jestvuje historická skúsenosť s populistami, z ktorých sa vyvinú diktátori?

Šiesta možnosť: Svet nepatrí nikomu. Žijeme na tejto planéte bez zrozumiteľného konceptu. Dôkazom je napríklad to, že ju čoraz doslednejšie nivočíme. Na územiach, kde je mier, vnucujeme svetu ekologicky neúnosné podmienky, aby sme si zabezpečili čoraz väčšie pohodlie. Potom územia, o ktoré bojujeme, premieňame na spálenú zem nikoho. Kosovo je obrazom tej druhej možnosti, ktorá znie: zomrieť alebo ujsť.

Ešte je tu siedma možnosť, ale to je vlastne sen: Svet patrí ľuďom, ktorí síce majú svoje chyby, ale nakoniec sa vedia dohodnúť. Spája ich záujem o blížneho alebo aspoň tolerancia. Spája ich láska, ktorú cítia k sebe i svetu v jeho mnohorakosti. Spája ich práca a radosť z toho, keď sa čosi dobré vydarí. Svet patrí tým, ktorí vedia s úsmevom podať ruku. Ľuďom slušným, ľuďom dobrým.

IVAN HOFFMAN, Praha

(Autor je komentátorom ČRo 1)