Už 22 rokov prenikajú do pokojného a "učesaného" bavorského mestečka Selb kozmopolitné filmy z Európy a tamojšie multiplexné kino, dnes už trocha vyslúžilé, sa stáva oázou bohémstva. Dvadsaťpäťčlenný festivalový tím, medzi ktorého členmi nie je žiadna hierarchia, ako to býva v prípade iných festivalov, prichádza do Selbu z Berlína, Erlangenu, Bayreuthu či z neďalekého Hofu. Členovia tímu usporiadajú nesúťažný festival, ktorý sa tento rok uskutočnil od 8. do 12. apríla, bez nároku na honorár. "Iba keď niečo na konci zvýši, rozdelíme si to," hovorí protagonistka Filmových hraničných dní Sabine Kobová, ktorá vlani dokončila štúdium renesančnej literatúry. Selbský festival zostáva napriek všetkým ťažkostiam posledných rokov "fórom umeleckého a spoločensky angažovaného európskeho filmu". Jeho ťažiskom je kinematografia východnej Európy a aj filmy, ktoré "vznikli mimo komerčných trendov a nemajú v Nemecku šancu na uvedenie". Za snahu o preniknutie iných kultúr do bavorského mestečka, ktoré chráni dokonca i svoje miestne mäso proti invázii cudzích produktov, sa však platí daň. Daň návštevnosti. "Ľudia tu nemajú taký veľký záujem o umelecké festivaly ako vo veľkých mestách," vraví spolupracovník festivalu Achim Hackenberg z Berlína. "Musíme sa vyrovnávať s úpadkom záujmu o európske filmy, teda aj o to, čo prichádza z východnej Európy. Predtým bývalo obecenstvo zvedavejšie." Napriek tomu boli niektoré projekcie vypredané.
Pracovníci festivalu uskutočnili reklamnú akciu na miestnom trhovisku. Dievčatá oblečené do festivalových plagátov rozdávali letáky s programom 60 uvádzaných filmov bavorským rodinkám nakupujúcim vajíčka a ovocné čaje. K najlepším filmom festivalu patril poľský príspevok Dejiny kina v obci Popielawy (Jan Jakub Kolski), alegória Výlet od Marka Piwowského z roku 1968 (poľský režisérsky veterán Piwowski mal na festivale svoju retrospektívu) a krátka snímka Život na hřbitově od Jakuba Sommera z ČR. Českú republiku zastupovali ešte štyri krátke filmy: Babalón od Michala Žabku, Příušnice od Marie Procházkovej, Tenisový zápas Roberta Ellmanna a Konec sezóny Tomáša Bařinu. Pre deti bola uvedená česko-nemecká koprodukcia Václava Vorlíčka Das Zauberbuch z roku 1996. Slovensko reprezentovala skvelá miniatúra Autofotomonológ (Michal Struss) o virtuálnom človeku, ktorého hrá Marek Šulík.
Hlavnou témou festivalu sa stal prízrak národnostnej neznášanlivosti, ktorý v posledných rokoch stále zdatnejšie ohrozuje intelektuálsky sen o globálnom a tolerantnom svete. K týmto filmom je nutné rátať i absolútny festivalový hit, francúzsku koprodukciu rumunského režiséra Radu Mihaileanua Vlak života. Mihaileanu rozpráva príbeh zo židovskej obce roku 1941. Obyvateľom hrozia deportácie a vidiecky hlupák Šlomo vymyslí plán: ľudia uniknú vo falošnom deportačnom vlaku a sami si zahrajú nacistických strážcov i deportovaných. Práve táto komédia z holokaustu údajne inšpirovala Roberta Benigniho na nakrútenie oscarového filmu Život je krásny. Strhujúce sú napríklad scény, v ktorých vydedenci režimu (Židia, Rómovia, komunisti) zborovo spievajú židovsko-cigánske melódie od Gorana Bregoviča (Underground). Popri mnohých ďalších filmoch na tému nacionalizmu a národnostných menšín zaujal publikum najmä pozoruhodný krátky nemecký dokument Zoran (Züli Aldag) o srbskom filmárovi Zoranovi, ktorý žije v Nemecku a spomína na mnohonárodnostnú Juhosláviu. "Bola to krásna džungľa," hovorí. Nad tým, že Srbi, Chorváti alebo Albánci sú vraj nacionalisti, mávne rukou. Problém nastáva tam, kde sú ľudia k nacionalizmu donútení. Nacionalistické karty miešajú politici a ideológovia. Keď začnú napríklad významného filmára Emira Kusturicu (Srb bosnianskeho pôvodu) nútiť, že "sa musí dať na tú alebo onú stranu". Kusturica však o sebe tvrdí, že je "Juhoslovan a ako Juhoslovan zomrie". K ďalším lahôdkam programu patril celovečerný nemecký titul Posledný dokumentárny film, v ktorom známi dokumentaristi ako Werner Herzog alebo Richard Leacock zhŕňajú svoje skúsenosti s vývojom dokumentárneho filmu od roku 1900. Podľa komentára k filmu hľadali prví dokumentaristi "niečo zvláštne", potom objavovali všedný deň, neskôr ľudské osudy a hraničné situácie človeka a prírody. "To hlavné sú obrazy, ktoré sme ešte nikdy nevideli," vraví Werner Herzog, ktorý nakrútil dokument o vojne v zálive ako apokalyptickú víziu konca sveta. Tvrdí, že dokument je niečo ako báseň: "Iba veľká báseň v sebe obsahuje hlbokú pravdu o svete." Upozorňuje však, že v poslednom čase stojíme pred novou situáciou. Televízia nám vzala súkromie, dnes sa denne dívame bez citu na šialené obrazy. "Demokratizácia obrazu viedla zároveň k tomu, že sa stal nonsensom," pokračuje Herzog. "Čím viac obrázkov, tým viac sú ľudia osamelí." To kladie na dokument nové nároky. Richard Leacock uzatvára, že na ťahu je dokument ako záznam skutočnosti.
RADOVAN HOLUB, Selb
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
