Stretnutie predstaviteľov nezávislých (azda skôr "neštátnych") umeleckých súborov a združení v Divadle Stoka malo v sebe príchuť dôverne známej atmosféry podobných fór kultúrnej obce spred deviatich, respektíve dvoch rokov. Rovnako ako vtedy, aj teraz poukazovali rozhorčení protagonisti tvorivej atmosféry na likvidačné tendencie, protežovanie štátneho sektora, absenciu systémových zmien... Zdá sa však, že dnes je situácia hrozivejšia ako v minulosti, pretože po zmene vlády vyschýnajú aj tie posledné finančné zdroje, ktoré umožnili neštátnej kultúre ako-tak prežiť. Dramatické napätie umocňovala skutočnosť, že právom pobúrenému plénu tentoraz z pozície ministerských úradníkov oponovali tí "naši". Argumentáciu zástupcov ministerstva kultúry možno voľne zhrnúť do nasledovných tvrdení:

- rozpočtové provizórium zaväzovalo ministerstvo mechanicky kopírovať vlaňajšiu distribúciu finančných tokov,

- platná legislatíva neumožňuje vykonať v tomto roku akékoľvek podstatné organizačné zmeny - následne ani v rozpočte,

- zásadné systémové zmeny možno vykonať v súlade s legislatívnym plánom až v časovom horizonte rokov 2001-2002,

- rezort má celkovo nedostatok peňazí.

Musím oponovať uvedeným tvrdeniam najmenej v nasledovných bodoch:

1. V období rozpočtového provizória ministerstvo financií limitovalo jednotlivé rezorty len celkovými objemami mesačných rozpisov poukazovaných finančných prostriedkov. Štruktúru ich ďalšieho vynakladania mohli jednotlivé rezorty do značnej miery ovplyvniť - pokiaľ by mali stanovené priority. Keby sa tvrdenia ministerstva zakladali na pravde, musel by v rozpočtovom provizóriu napríklad podporovať denník Slovenská republika.

2. Podklady pre tvorbu štátneho rozpočtu na tento rok predkladalo terajšie vedenie rezortu. Do vecnej skladby vláda ani ministerstvo financií prakticky nezasahuje. Ministerstvo kultúry teda autonómne rozhoduje o tom, komu a v akom objeme poskytne financie. A nesie za to priamu zodpovednosť.

3. Argument, že nemožno vykonať žiadne podstatné organizačné zmeny v rezortných organizáciách, lebo nie je na odstupné, jednoducho neobstojí. Takéto zmeny mali nastať najneskôr k 31. 3. 1999. Úspora jednej tretiny ročných mzdových nákladov a časti prevádzkových nákladov je dostatočným dôvodom na to, aby ministerstvo financií súhlasilo s neproporčným čerpaním rozpočtových prostriedkov v druhom štvrťroku. Tomu však mal predchádzať jasný projekt, finančná kvantifikácia a medzirezortné rokovanie. Odďaľovanie riešenia je nezodpovedným plytvaním peniazmi daňových poplatníkov. Z tohto pohľadu je vyčkávanie do roku 2002 morálne neúnosné.

4. Tvrdenie o nevyhnutnej nemennosti súčasného stavu najmenej do konca roka má tiež svoje štrbiny. Isté zmeny je totiž možné vykonať k polroku. O tom však ministerstvo neuvažuje.

5. Množstvo peňazí vyčlenených pre rezort kultúry v kontexte s reštriktívnym charakterom štátneho rozpočtu vôbec nie je nízke (2,283 mld). Obzvlášť, ak dosahuje nominálnu úroveň porovnateľnú s obdobím, keď do rezortu patrili organizácie neskôr delimitované pod krajské úrady, respektíve mestá. Najlepšie to dokresľuje nárast dotácií pre päť štátnych divadiel: spolu 486 mil. Sk, čo je o 63 mil. viac ako v roku 1998 a o 75 mil. viac oproti roku 1997.

V závere diskusie Milan Šútovec a Peter Zajac diagnostikovali súčasný stav ako dôsledok nejasnosti politického zadania a absencie predstavy, akú kultúru vlastne chce štát podporovať. V porovnaní so závažnosťou tejto konštatácie sú naozaj podružné také otázky, či samotný aparát ministerstva kultúry (dvojnásobný počet úradníkov oproti stavu spred 9 rokov) dokáže kvalifikovane plniť úlohy ústredného orgánu štátnej správy a na prospech veci vykonávať správu vecí verejných v kultúre, prípadne či nejestvuje aj riešenie bez tohto úradu. Potreba formulácie jasnej predstavy do budúcnosti je o to nástojčivejšia, že jednu koncepciu kultúry zhruba pred rokom verejne prezentoval súčasný šéf rezortu. Poznamenávam, že tvorcov si vyberal sám, vtedy ešte bez tlaku neskorších koaličných záväzkov. Dovolím si zacitovať z úvodu tohto pozoruhodného materiálu: "V období socializmu... objektívne vzaté - napriek všetkým ideologickým obmedzeniam a silnému politickému tlaku existovali priaznivé ekonomické a sociálne podmienky pre rozvoj všetkých umeleckých druhov, zaznamenali sme vznik diel vysokej umeleckej úrovne, starostlivosť štátu pokrývala všetky vekové a sociálne skupiny." Tomu zodpovedá aj stanovená postupnosť krokov:

1) rehabilitácia významu kultúry a umenia pre túto spoločnosť,

2) definovanie vzťahu štátu a kultúry.

Zostáva len veriť, že páni Šútovec a Zajac sa nemýlia a vzťah štátu a kultúry v prostredí MK SR ešte nie je definitívne definovaný.

RASTISLAV ŠENKIRIK

(Autor bol spolupracovníkom SME z prostredia

Otvoreného fóra Zachráňme kultúru)