Prvým krokom nového postsovietskeho zbližovania Ruska s Bieloruskom bola Dohoda o vytvorení spoločenstva medzi Bieloruskom a Ruskom, ktorú podpísali prezidenti Boris Jeľcin a Alexander Lukašenko 2. apríla 1996. Táto dohoda zakotvila tesné politické a ekonomické styky a odstránila fyzickú hranicu medzi oboma štátmi. Predpokladala vytvorenie spoločných nadnárodných orgánov a jednotného hospodárskeho priestoru, hoci ekonomiky oboch krajín smerovali, aspoň dosiaľ, celkom opačnými smermi. Logika postoja Minska bola pochopiteľnejšia než konanie Moskvy: Bielorusko, ktoré neuskutočňuje nijaké ekonomické reformy trhového typu, by sa "zviezlo" s predsa len snaživejším Ruskom a Lukašenko by mal navyše šancu získať kreslo "nadnárodného" rusko-bieloruského prezidenta.
V januári 1997 zaslal Jeľcin Lukašenkovi z nemocnice list, v ktorom mu navrhol urýchliť proces zjednocovania oboch krajín začatím programu synchronizácie hospodárskych reforiem vrátane urýchlenia unifikácie colných zákonov. Tento Jeľcinov návrh predpokladal o. i. vytvorenie spoločného rozpočtu, meny a daňového systému a zjednotenia právnych systémov Ruska a Bieloruska. Pochopiteľne, vzbudil odpor značného počtu ruských ekonomických expertov. Prezidenti napokon podpísali zmluvu o Zväze Ruska a Bieloruska, ktorá však má skôr charakter politickej deklarácie. Obe krajiny si zachovali zvrchovanosť. Jeľcin ustúpil domácim tlakom a nepostúpil príliš hlboko v tzv. ekonomickom zjednotení. Zmluvu hladko ratifikovali oba parlamenty a v júni 1997 sa v Breste konalo zasadnutie prvého "zväzového" parlamentu: jeho členovia sa rozhodli, že hymnou Zväzu Ruska a Bieloruska bude niekdajšia štátna hymna ZSSR. Na nový text vypísali konkurz. Zväz s Ruskom sa stal napokon predmetom ostrej kritiky bieloruskej pronárodnej a protilukašenkovskej opozície, ktorá sa obáva straty identity krajiny a jej nezávislosti, získanej po rozpade ZSSR v roku 1991. Naopak, ruskí politici vrátane protijeľcinovskej opozície si zmluvu pochvaľovali: podľa Alexandra Lebeďa "myšlienka je to dobrá", ani šéf komunistov Gennadij Ziuganov nemá nič proti únii. "Chceme, aby sa Rusko zjednotilo s Bieloruskom, Ukrajinou i ďalšími bývalými sovietskymi republikami," nechal sa počuť jeden z najhorúcejších kandidátov na prezidentské kreslo v roku 2000.
Ak má rusko-bieloruský zväz zásadnejší význam, nie je ním zbližovanie dvoch značne pokrivkávajúcich ekonomík. Hlavným Lukašenkovým argumentom pri jeho snahe získať si skeptickejších Rusov bolo od začiatku strašenie rozširovaním NATO a reči o potrebe strategického obranného spojenectva Minska a Moskvy. Práve táto vízia zrejme v tom čase získala Kremeľ pre operáciu, v dôsledku ktorej by vlastne posunul svoju obrannú líniu o niekoľko sto kilometrov na západ. Podľa informácií z decembra 1998 by mala byť zmluva o rusko-bieloruskom zväze predmetom všeľudového hlasovania v Rusku i Bielorusku niekedy v polovici tohto roka. Ak sa referendum uskutoční, dnes niet pochýb o jeho výsledku. (bj, ČTK)
