"Verím, že sa vrátime. Ale nedokážem si predstaviť, že by sme po tom všetkom mohli znovu spoločne žiť so Srbmi," hovoví 42-ročný Nexhat z kosovského mesta Peč, ktorý teraz žije v jednom z utečeneckých táborov v albánskej Tirane. Do tábora prišiel pred týždňom sám s bratom. Patrí však medzi šťastnejších, pretože sa tu stretol s celou rodinou. Nexhat s bratom zostali v Peči sami, keď ešte pred náletmi NATO poslali ostatných z obavy o bezpečnosť do Čiernej Hory. Strážili dom, aby sa rodina mala kam vrátiť. Pred týždňom však prišli ozbrojení Srbi. "Na odchod sme dostali 15 minút. A ešte pred našimi očami nám sused - sudca - podpálil dom," hovorí Nexhat. Podobné zážitky opisuje 52-ročný Shaqir. Na štadión Dinama Tirana, kde našlo dočasný azyl okolo 3000 utečencov, prišiel pred štyrmi dňami s časťou rodiny vrátane ôsmich detí. Žiaľ, druhá časť zostala za hranicami v Kosove a dosiaľ o nich nemajú žiadne správy. "Ešte tak pred rokom bolo všetko v poriadku, s niektorými (Srbmi) sme sa navštevovali. A potom sa naraz všetko zmenilo," konštatuje 60-ročný Maqo a rozpráva, ako videl, keď zo zástupu odchádzajúcich Albáncov jeden zo srbských dedinčanov vyvolal svojho suseda a prikázal mu, aby vliezol do vody pri ceste. "Nechal ho tam vliezť a potom ho strelil do hlavy," tvrdí.

(ČTK)