Bondy problematický i príťažlivý *RECENZIA / LITERATÚRA

Egon Bondy, filozof, básnik a prozaik, známa postava českého undergroundu, je z rodu vzdelancov v starom zmysle slova, ale nie je jeho štýl sentimentálne spomínať na detstvo a mladosť. Snaží sa držať krok s novou dobou a so všetkým, čo je s ňou spojené, od počítačov, drog, hudby cez životný štýl a literárne žánre. Nie všade sa mu to darí. Próza Údolí by mohla slúžiť ako ukážkový príklad problémov a zároveň príťažlivosti, ktoré v sebe nesú Bondyho prozaické texty. Príbeh, ak sa dá nesúvislé rozprávanie starnúceho muža nazvať príbehom, sa odohráva okolo roku 2015, v jednom geograficky neupresnenom horskom údolí, v ktorom sa čas vymkol histórii. Obyvatelia, izolovaní od okolitého sveta horami, sa navzdory udalostiam "vonku" zastavili v čase a snáď z nutnosti, snáď vďaka odlúčenosti a uzavretosti sa vracajú k starému spôsobu života. Údolí je utopické miesto chudoby, kde nedostatok provokuje návrat k dávno stratenému a zároveň vytvára nové, svetom nepoznamenané vzťahy medzi ľuďmi. Starý Bondy, ktorý sa do údolia presťahoval z mesta, teda z behu dejín, prežíva "parapsychologicky" ekologickú katastrofu, záchvevy umierajúceho sveta, v ktorom on sám je posledným svedkom starých čias. Nastáva koniec jednej epochy, koniec jednej dokonalej civilizácie, ríša zomiera. Príznaky sú neklamné. Do údolia prichádzajú žobráci a blázni, v horách sa usídľujú dezertéri, niekde vonku, kam jazdí len raz denne autobus, sa menia vlády a bojuje sa. Až doteraz je Bondyho Údolí beletristicky spracovanou témou ekológie, teoretickou prácou o utópii, spopularizovanou filozofickou diskusiou a autorovou otázkou o zmysle tvorby a dejín. Miestami tieto úseky pôsobia ako neredigovaný denník, písaný strnulou češtinou, inokedy ako úmyselné sebabičovanie, ktoré zaváňa nadutosťou. Pod touto "formálnou" konštrukciou sa však rysuje iná, zaujímavejšia línia, osobnejšia a akoby nerád priznaný príbeh. Autorovi samotnému sa zrejme prieči, a tak je tiež písaný toporne, a dokonca snáď i naivne. Ako sa ukáže, tomu skeptickému duchu s marxistickou minulosťou, ovplyvnenému východnou tradíciou a učením tao, je smutno. Je mu smutno za "jedinou láskou" Júliou, za priateľstvom, za človekom neporušených a nepokazených hodnôt. Je už hrozne unavený a osamelý. Nie je to síce literárne a ideovo také vďačné ako problémy druhého tisícročia, ale rozhodne je to najsilnejšia stránka Bondyho písania. Večné prelínanie dosť nežných popisov krajiny, ľudí, chorôb, lásky k Júlii, obyčajnosti, do ktorej sa hodí i mŕtva sprievodkyňa a víly, je však autorovi skôr príťažou. Ako by mu prekážalo, že na sklonku života, štúdia a práce sa všetko zdá banálne a obyčajné. Preto musí hlavne zabúdať. V posledných knihách navzájom bojuje Bondyho intelektuálstvo a básnictvo, jeho skepticismus, okúzlenie dobou, túžba byť guru aj tej novej generácie a skutočný smútok. Niečo veľmi ľudské s niečím veľmi nafúknutým a prázdnym. Je zvláštne, že si na obálku knihy Údolí i ako ilustrácie vybral akvarely I. Weinera-Kráľa, v ktorých nie je ani stopy po štylizácii. Možno je to návod, práve preto, aby sme jeho príbeh vedeli správne prečítať.