Dlho som sa zaoberal myšlienkou verejne vyjadriť svoj názor na dianie na Slovensku. Patrím k tej generácii, ktorá veľmi intenzívne prežívala november 1989. Udalosti ma zastihli ako študenta v Bratislave. Priznávam, že vtedajšie ideály mi zostali iba niekde hlboko v mojom vnútri. Zdá sa mi, akoby bol november už zabudnutý. Po parlamentných voľbách roku 1994 bolo smerovanie vládnej politiky jasné. Totálna deštrukcia všetkého, čo ešte stálo ako-tak na nohách. Márna snaha vtedajšej opozície o nápravu ostala bez ohlasu, rovnako ako sporadické prejavy nespokojnosti. Preto sa celá pozornosť upriamila na vlaňajšie parlamentné voľby, ktoré sľubovali zmenu. Tá šanca na nápravu aj nastala, keďže dve tretiny občanov sa postavili proti mečiarizmu. Lenže, to by sme nemali byť na Slovensku, aby nezačalo hneď na začiatku niečo škrípať, aj keď je jasné, že ideálne vzťahy medzi politikmi nikdy nenastanú a zmena k lepšiemu nebude bez obetí. Napriek tomu nedokážem pochopiť, že niekoľko mesiacov po voľbách stojí vládna koalícia na takých vratkých nohách, akoby hrozba návratu mečiarizmu nebola dostatočne stmeľujúca. Dennodenne ma politici vládnych strán (česť výnimkám) presviedčajú, že ich predvolebné sľuby boli iba prázdne reči. Inak by sa nemohlo stať, že obsadzovanie vysokých štátnych postov sa robí straníckym princípom, len aby boli strany uspokojené. Neviem, kde sú sľubované konkurzy a nezávislí odborníci. Politici vládnej koalície akosi rýchlo zabudli, ako ťažko sa rodila koaličná zmluva, ktorú by teraz mali dodržiavať. A opäť sme pri tom našom slovenskom, že papier znesie všetko. Dosť často sa z masmédií dozvedáme, že tá a tá strana porušila koaličnú zmluvu. Z toho vyplýva, že ani súčasní vládni politici neprekročili svoj tieň a prioritou ostávajú osobné, prinajlepšom stranícke záujmy. Asi si neuvedomujeme, ako zle to všetko pôsobí na väčšinu občanov, nehovoriac o reakcii zahraničia, ktoré po skúsenostiach s predchádzajúcou vládnou garnitúrou očakáva štandardizáciu pomerov. Preto sa nemôžeme čudovať rezervovanému správaniu zahraničných investorov, na ktorých sa vláda spolieha.Vrcholom nezodpovednosti sú informácie, ktoré postupne prenikajú z vládnych strán o možnosti predčasných volieb. K tomu už treba len dodať, že slovenskí politici sú nepoučiteľní amatéri. Nechcem spomínať všetky kauzy a prešľapy, ktoré vládne strany za posledné mesiace urobili. Chcel som len vyjadriť svoju nespokojnosť s vývojom na Slovensku, pričom sa ešte snažím nehádzať tých politikov, ktorých som volil, do jedného vreca s ich predchodcami.

PETER HUJO, Žilina