Keď po vypuknutí prvej svetovej vojny zakázala francúzska koloniálna správa Albertovi Schweitzerovi ako nemeckému občanovi pracovať v nemocnici v Lambaréné, mal tento neobyčajný človek (jeden z najvýznamnejších v našom storočí) dostatok času premýšľať o tom, prečo vlastne odišiel do africkej džungle pomáhať najbiednejším. A tak začal formulovať svoju filozofiu kultúry, filozofiu úcty k životu. "Už v prvých rokoch univerzitných štúdií som začal pochybovať o tom, že ľudstvo sa v určitom vývojovom štádiu musí dostávať vždy len dopredu," napísal. "Z mnohých príznakov som musel konštatovať, že súčasného pokolenia sa zmocnila akási čudná únava. Videlo sa mi, akoby si nahováralo, že doterajšie ideály ľudstva sú postavené privysoko, a že ich preto treba urobiť dosiahnuteľnými." Za podstatnú črtu kultúry považoval mravnú úroveň jednotlivca i spoločnosti, ústup od "privysokých" ideálov k tým dosiahnuteľným za ústup od mravnosti k čomusi, čo by sme dnes nazvali pragmatizmom. Pokrok dosiahnutý za takúto cenu považoval za hlboký omyl, ktorý bude mať pre ľudstvo katastrofálne následky. Bolo to na začiatku storočia, ktoré napokon celkom potvrdilo správnosť jeho myšlienok. Na konci toho istého storočia na Slovensku vcelku ľahostajne počúvame o čiernych knihách z jednotlivých rezortov a akosi nám vôbec neprekáža, že nám zo spoločného taniera hŕstka ľudí pobrala takmer všetko, ba začíname i búchať päsťou do stola a dožadovať sa toho, čo i vďaka našej ľahostajnosti kamsi nenávratne zmizlo. Že je to od nás voči tým, čo to chcú ako-tak naprávať, nemorálne? No a čo, koho by dnes trápila taká hlúposť? Nádejný kandidát na prezidenta sa vehementne dožaduje podpory od strán vládnej koalície, ale sám nie je ochotný povedať ani slovko o nevyhnutnosti nepopulárnych ekonomických opatrení. Veď v koaličnej zmluve sa o tom nehovorí a nejaký prirodzený mravný záväzok mu môže byť ukradnutý. Vraj môžeme byť celkom radi, že sa ešte nepridal k tým búchajúcim päsťou. A my sme už unavení, začíname si uvedomovať, že ideály, ktoré nás oslovili pred voľbami, sú pre nás privysoké, treba ich urobiť dosiahnuteľnými, za podstatnú črtu našej spoločenskej kultúry nepovažujeme mravnú úroveň jednotlivca a spoločnosti, ale schopnosť čo najlepšie sa zorientovať v každodennej situácii a vyťažiť z nej čo najviac. Ako náš podarený prezidentský kandidát. A Albert Schweitzer? Kohože by dnes ešte zaujímal ten čudák, nanajvýš ho ešte vnímame ako chladný, mŕtvy pamätník, ktorý už súčasníkovi nemá čo povedať. Veru, vývoj v spoločnosti nešiel vždy dopredu ani po roku 1989 a nepôjde tak ani po roku 1998.

PAVOL STANO,

Nový Smokovec